Hneď na úvod poviem, že v tom stále nemám jasno a že pravda bude asi niekde uprostred.

Ale ako som na to prišiel?

Jednoznačne musím uznať, že zlato ako platidlo je tu od nepamäti a jeho história ohromná. Zmienka o prvých zlatých minciach pochádza približne spred 4 500 rokov. Ich väčšie využitie nastalo v antickom Grécku a neskôr i Rímskej ríši. V tomto období sa určili hmotnostné štandardy zlatých mincí, čím sa stanovili ich nominály. Po celé stáročia mali zlaté mince plnohodnotný charakter, teda ich hodnotu určoval práve obsah kovu. Veď donedávna boli všetky peniaze kryté zlatom. Toto sa definitívne skončilo až v roku 1971 spolu s rozpadom Bretton-Woodskeho menového systému.

Ale prečo práve mince zo zlata? Aj na toto mám asi rozumnú odpoveď.

Zlato je ušľachtilý, stály a veľmi kujný kov žltej farby. Má špecifické vlastnosti. Keď ho roztavíte aj xkrát za sebou, nedôjde k žiadnej strate vlastností ani materiálu. Zlato neoxiduje, dá sa uchovávať tisícky rokov bez toho, aby zmenilo vlastnosti, prakticky sa nedá chemicky zničiť. Z bežných anorganických zlúčením reaguje iba s lúčavkou kráľovskou. Má vynikajúcu tepelnú a elektrickú vodivosť. V podstate je možné, že časti zlata, ktoré vyťažili pred tisícročiami a potom bolo súčasťou nejakého potopeného pokladu, opakovane pretavované, sú v obehu dodnes, napríklad v podobe prsteňa, ktorý máte práve vy teraz  na svojom prste.

Určite treba uznať aj umeleckú a historickú stránku, ktorú má každá minca. Veď pri tvorbe mincí spolupracovali vždy tí najlepší umelci svojich čias a je to tak aj dnes. Čo sa týka historickej stránky mincí, podľa mňa tu netreba veľa vysvetľovať. Každý človek, ktorý sa venuje numizmatike, si vďaka svojej zbierke skladá čriepky histórie.

Čo sa týka ocenenia mincí, je to trošku zložitejšie. Nie vždy to staršie je drahšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Všetko záleží na veľkosti trhu a dopytu. Americká dvadsaťdolárová minca Double Eagle z roku 1933 je mimoriadne vzácna. Pôvodne ich vyrazili tisícky kusov, potom ich roztavili a zachovalo sa ich len 14 kusov. Ide pritom o klasickú strojovú razbu s bežným motívom, ale na aukcii sa jedna vydražila za viac ako 8 miliónov dolárov.

V porovnaní napríklad s jediným známym kusom mince pätnásťdukáta z roku 1617, ktorá bola ručne vyrazená, má najvyšší nominál vyrazený na našom území a predala sa len za 122-tisíc eur, je to dramatický rozdiel. Tieto mince sú však z hľadiska atraktívnosti, historickej hodnoty a hodnoty obsiahnutého zlata úplne neporovnateľné. Ceny by mali byť logicky skôr opačné, ale determinujú ich kúpna sila a dopyt.

A toto je ten dôvod, prečo sa neviem stále rozhodnúť, či je numizmatika skôr hobby, alebo spôsob investovania. Je to však len môj osobný názor, ktorý by ten váš nemal ovplyvniť.