Jedným z najväčších strašiakov na finančnom trhu je situácia, keď sa akcie dostanú na dlhodobé, či nebodaj historické maximum. Mnohí investori svoje pozície zatvárajú, akcie predávajú, alebo sa dokonca nastavia tak, aby na poklese akcií zarábali. Má to ale zmysel? A čo vlastne robiť v takomto prípade?
V prvom rade si treba uvedomiť, že akciové maximum nie je pri niektorých indexoch vôbec výnimočný zjav. Napríklad, ak zoberieme denné ceny, americký index S&P 500 bol za posledných 20 rokov až 302 dní na historickom maxime, čo je 5,5 % celého času. A len za posledných 5 rokov bol na vrchole až 172 krát, čo je 12,5 % celého času. Nie je to teda ojedinelá situácia, ale relatívne častá a opakujúca sa.
Ďalej, dosahovanie nových a nových maxím, hlavne dlhodobo, je znakom dynamickej, vyvíjajúcej sa ekonomiky, ktorá stále rastie, tamojšie firmy zvyšujú tržby a zisky. Zároveň, čo je nemenej dôležité, takýto vývoj pritiahne pozornosť investorov, a tí ho ocenia tak, že investujú do príslušného akciového indexu. To je veľmi dôležité.
Na druhej strane ale treba priznať, že keď je index na maxime, situácia je zvyčajne veľmi pozitívna, „slniečková“. Negatívne správy buď neprichádzajú, alebo si ich investori neuvedomujú. Nastáva „ticho pred búrkou“, a trh sa vystavuje neočakávaným udalostiam či prekvapeniam, ktoré zo svojej podstaty bývajú skôr negatívne. Je to aj preto, lebo ľudia vo všeobecnosti nie sú neutrálni, ale skôr optimistickí (pozri napríklad prognózy analytikov ☺). Zjednodušene, ak sú akcie na vrchole, je väčšia šanca, že príde pokles akcií než to, že príde ich ďalší rast.
Samozrejme, mala by existovať akási férová cena, ktorá odzrkadľuje budúci vývoj ekonomiky či firiem a aj pravdepodobnosť, ako ho budú hodnotiť ďalší investori. Lebo tí budú v budúcnosti (spolu „so mnou“) tvoriť cenu „tej mojej“ akcie.
V skutočnosti neexistuje žiadny model, ktorý sa naplní vstupnými premennými a vypočíta správnu hodnotu akciového indexu. To absolútne nie je možné. Na akcie totižto pôsobí enormné množstvo rôznych parametrov a faktorov, ktorých váha a vzájomná interakcia je jedinečná, v každej chvíli iná. Navyše, ako to bolo už naznačené, tu je dôležité, ako budú tieto parametre fungovať v budúcnosti, a to je zo svojej podstaty neodhadnuteľné. Zmysluplným sa ale javí interpolovať či predĺžiť do budúcnosti skúsenosť z fungovania niektorých najvýznamnejších parametrov z minulosti. Napríklad, keď centrálna banka pri turbulenciách na akciovom trhu vždy uvoľňovala menovú politiku, možno sa s vysokou mierou pravdepodobnosti spoľahnúť, že tak učiní aj v budúcnosti.
A aby toho nebolo málo, nemenej dôležitou a ešte väčšou neznámou je posúdenie, ako budú investori reagovať na mnou odhadnuté budúce parametre. Aj investori sú ľudia, podiel chladnokrvných nie je vyšší ako v „bežnej“ populácii. Podliehajú emóciám a pri extrémnych rastoch, rovnako ako pri extrémnych poklesoch, nadobúdajú dojem, že práve oni nemajú tie informácie, čo zvyšok trhu, a bezhlavo sa pridávajú „k stádu“. Navyše, na trhu je na rozhodnutie o predaji a nákupe v eufórii alebo panike často málo času. A keďže historické maximum býva skôr prejavom eufórie, ľahko sa, tak ako to v živote býva, preklopí do zlej nálady. Jednoducho, odhadnúť správanie investorov je ťažké už v pokojných časoch, a nieto ešte vtedy, keď sú akcie na vrchole. Riziko budúceho vývoja ceny sa z tohto uhľa pohľadu zvyšuje.
A tak posúdenie „správnej“, férovej ceny, je síce založené na mnohých a mnohých vedomostiach a skúsenostiach, ale v skutočnosti je veľmi intuitívne. Ale ak investor vnútorne cíti, že stav ekonomiky či odvetvia je (nominálne) najlepší v histórii a má potenciál sa ďalej zlepšiť, tzn. tržby a zisky firiem budú naďalej rásť, mal by akcie nakupovať bez ohľadu na to, či sú na vrchole. Jednoducho, primárne treba aktuálnu výšku akcií vždy porovnať s „podkladom“, teda s fundamentom, a tak sa rozhodnúť. Sekundárne sa však ale treba pripraviť na to, že akcie na vrchole zneisťujú ostatných investorov a pripraviť sa aj na ich vyššiu opatrnosť.
Ak sú teda akcie na maxime, čo konkrétne s tým urobím?
V prvom rade sa treba zamyslieť, či na trhu nie je bublina v cene aktív. Jednoducho, či nie sú investori vzhľadom na aktuálny vývoj ekonomiky príliš optimistickí, a nie sú ochotní kupovať akcie za premrštené ceny. Pri startupoch, nových firmách či nových technológiách je veľmi ťažké určiť „objektívnu“ cenu akcie. Takýto produkt či služba sa zo dňa na deň môžu stať rozšírenými po celom svete, zúčastnené firmy môžu rýchlo zvyšovať tržby a zisky a potvrdiť tak dôveru investorov. Takisto ale môžu veľmi rýchlo zapadnúť v prachu a investorov do ich akcií sklamať. Avšak, je úplne iné, ak sú drahé akcie klasických starých firiem, kde nikdy nie je predpoklad, že sa ich tržby a zisky prudko zvýšia. Vtedy sa treba mať na pozore. Typickým príkladom bolo ohodnotenie Coca-Coly počas dotcom bubliny na konci 90. rokov.
V roku 2000 dosahoval pomer ceny akcie k ročnému zisku (price to earnings ratio) až 60, pričom v dostupnej histórii od roku 1988 ani potom nepresiahol 35 a priemerne je na 25. Príklady nájdeme aj inde. A tak, ak sú ceny „konzervatívnych“ akcií na trhu privysoké, bublina v cene aktív je jasná.
Druhý typ bubliny je „fundamentálny“. To znamená, že ekonomika sa na prvý pohľad vyvíja dobre, firmám sa darí. Zároveň sa darí aj ich akciám, rastú, ale nie príliš. Price to earnings ratiá a iné parametre sú možno mierne vyššie, ale vcelku primerané. Má to však háčik – v doterajšom vývoji ekonomiky je skrytý problém, kvôli ktorému takýto dobrý ekonomický vývoj nemôže v tomto tempe pokračovať. Jednoducho je ťahaný „umelo“, časovo alebo objemovo obmedzeným faktorom, ktorý nebude platiť trvalo. Typickým príkladom bola hypotekárna bublina v nultých rokoch v USA a aj inde. Celkový hospodársky rast bol masívne podporovaný hypotekárnym zadlžovaním obyvateľstva, niekde aj zadlžovaním firiem, a objem týchto úverov rástol oveľa rýchlejšie ako celý HDP. Úvery ťahali HDP, ale to nie je trvalo a dokonca ani dlhodobo udržateľné, raz táto „party“ skončiť musela. Iný príklad takejto bubliny je rast cien komodít a ropy, ktoré pred krízou ťahali napríklad ruskú ekonomiku. Aj tam sú teraz problémy, aj keď dôsledky sú menšie ako pri hypotekárnom preúverovaní v USA.
Identifikácia bubliny patrí medzi úplne prvú domácu úlohu zodpovedného investora
Tieto bubliny majú schopnosť ovplyvniť akcie zásadným spôsobom a na dlhé roky, niekedy aj navždy. Napríklad, pokiaľ ide o prvý typ bubliny, dotcom bublina výrazne zasiahla francúzsky index CAC 40. Ten kulminoval v septembri 2000, a odvtedy túto úroveň neprekonal. Aktuálne, po 20 rokoch, je stále o 23 % nižšie. Druhý typ bubliny, zhodou okolností tiež hypotekárny, zažilo Japonsko v druhej polovici 80. rokov. V decembri 1989 sa japonský index Nikkei 225 blížil k úrovni 40 000, keď bublina praskla. Nikkei sa už nikdy nespamätal a aktuálne, po 30 rokoch, je stále približne na polovici historického maxima z roku 1989. A preto identifikácia bubliny, hoci to vôbec nie je jednoduchá záležitosť, patrí medzi úplne prvú domácu úlohu zodpovedného investora. Aby naozaj nekúpil akciu na „trvalom“ historickom maxime.
Ak bublinu nezistím, idem ďalej. Predovšetkým si vyberiem národný či sektorový index, ktorý má potenciál ďalšieho rastu. Tu môžem zohľadniť množstvo kritérií. Pri všetkej úcte k investorom, ktorí vyberajú jednotlivé akcie (stock picking), jednotlivú akciu si nevyberiem. Vyberiem si národný alebo sektorový index, kde je možno nižší potenciálny výnos, ale oveľa nižšia pravdepodobnosť, že sa pomýlim a vyberiem zle. Celkový výsledok je väčšinou zvyčajne lepší ako pri stock pickingu. Navyše, národné akciové indexy majú zo strednodobého a dlhodobého hľadiska „samočistiacu“ schopnosť. Pravidelne, povedzme každý polrok či rok, sa rebalancujú, vypadávajú z nich neúspešné firmy a vstupujú do nich nové, dravé firmy. Rast tržieb a ziskov je v národnom akciovom indexe rýchlejší ako priemerný rast tržieb a ziskov v ekonomike, ku ktorej sa národný akciový index definuje.
Preto je aj priemerne rýchlejší ako nominálny rast HDP. A tak, ak identifikujem ekonomiku, ktorá má predpoklad na rast HDP v dlhodobej budúcnosti, potom mám predpoklad na pokračovanie rastu hodnoty akciového indexu bez ohľadu na to, akú má hodnotu dnes – teda aj keď je na maximách. Pri identifikácii dobrej ekonomiky si všímam jej postavenie v globálnej ekonomike, jej konkurencieschopnosť a hlavne faktory, ktoré budú schopné túto konkurencieschopnosť udržať – či už ide o podnikateľské podmienky, demografiu, akcieschopnosť vlády, veľkosť súkromného sektora a pod. Nezabudnem na účinnosť jej inštitúcií a ani na citlivosť na globálne problémy atď. Preto by napríklad žiaden investor nemal vynechať investície do amerických akcií. Len pre uistenie – nikto nevie, aká bude budúcnosť, ale je celkom racionálne predpokladať, že americká ekonomika sa bude „nejako“ vyvíjať, a navyše lepšie ako iné, menej konkurencieschopné ekonomiky.
Pri sektoroch možno uplatniť podobný princíp. Výhodu majú tie sektory, kde sa sústreďujú veda, výskum a vôbec ľudské poznanie, napríklad IT sektor. Racionálny investor si ale môže pokojne zvoliť aj taký sektor, po ktorého produkte bude dopyt aj v budúcnosti (odborne – ktorý má neelastický produkt). Napríklad, pri súčasných demografických zmenách a zadlžených verejných správach sú to sociálne a zdravotné služby atď.
Platí teda, že ak nie je bublina a investujem do dobrých indexov, dlhodobý úspech mám „zaručený“. To, či je aktuálne index na maxime, nie je určujúce. Svoje investičné rozhodnutie ale musím, samozrejme, doplniť o „detaily“.
Aj keď je to v podstate zbytočné, môžem sa pokúsiť načasovať nákup. Za posledných 20 rokov boli historické maximá často v akýchsi zhlukoch. To znamená, že ak dosiahol index historické maximum, ešte niekoľko dní pokračoval v raste. Napríklad americký S&P 500 často dosahoval maximá 3 dni po sebe, najviac 6 dní, celkovo s prestávkami aj 20, najviac 30 dní. To znamená, že nákup treba realizovať hneď, ako akcie dosiahnu maximum, ale zároveň ak je maximum dosahované už dlho, povedzme 20 pracovných dní, oplatí sa počkať.
Pokiaľ ide o iné faktory, ak investujem do cudzieho národného indexu, určite treba vziať do úvahy vývoj kurzu meny akciového indexu, ale aj „mojej“ meny. Určitou útechou je, že mena krajiny s dobrým akciovým indexom zvyčajne posilňuje voči väčšine krajín, pravdepodobne aj voči „mojej“ mene. Ak by aj nie, vysoké zhodnotenie akcií by malo „prebiť“ nepriaznivý vývoj kurzu.
Vo všeobecnosti predstavuje veľkú podporu pre akcie súčasná pozícia akciových alternatív. Hlavnou konkurenciou akcií sú dlhopisy. Výnosy na nich sú ale žalostné a často prinášajú nielen záporný reálny výnos (nižší ako očakávaná inflácia), ale dokonca aj záporný nominálny výnos. Pre akciového investora sú nezaujímavé. Ďalej, komodity len ťažko možno považovať za alternatívu voči akciám, lebo trh s nimi je veľmi malý. Navyše, ropa je pomerne stabilizovaná, slabá inflácia oslabuje pozíciu drahých kovov a vzhľadom na zmenu priemyselných ekonomík na ekonomiky s vysokým podielom služieb je pochybná aj budúcnosť priemyselných kovov.
Jednoducho, akcie sú stále veľmi dobrou investičnou triedou. Nebojme sa do nich investovať ani na maxime. Ale rozumne.
Autor: Richard Tóth
VYPOČÍTAJTE SI VÝNOS
