V poslednom čase počúvame z ekonomického prostredia eurozóny samé dobré správy. Napríklad - nezamestnanosť sa stabilizovala tesne nad 12 %, index dôvery v priemysle PMI Manufacturing (prieskum 3 000 nákupných manažérov firiem) je prvýkrát po dvoch rokoch v pozitívnom teritóriu, podľa indexu Sentix (otázka pre 900 individuálnych a inštitucionálnych investorov, či si myslia, že do roka opustí eurozónu aspoň jedna krajina) je pravdepodobnosť štiepenia menovej únie menej ako štvrtinová a ceny akcií (napríklad Stoxx 600) sú blízko 5-ročného maxima.

Podľa toho sa Európa dostáva z recesie, čo môže, samozrejme, len potešiť. Na druhej strane však nezaškodí zachovať si určitý nadhľad. Nezamestnanosť už „bola stabilizovaná“ - v rokoch 2009 a 2010 vyše roka a pol stagnovala okolo 10 % a potom sa vybrala k súčasnému najmenej 20-ročnému maximu. PMI Manufacturing je síce predstihový ukazovateľ pracujúci s reálnymi dátami, ktorého predikcia sa však v skutočnej priemyselnej produkcii nemusí naplniť. Napríklad na jar 2011 bola „nálada“ nákupných manažérov ešte lepšia ako teraz, ale priemyselná produkcia „bez ohľadu na index PMI“ až doteraz spomaľovala a PMI neskôr korigoval smerom dolu. A navyše, z trojice najväčších ekonomík eurozóny je francúzsky PMI index stále v negatívnom teritóriu. Pokiaľ ide o index Sentix, je to len prieskum, kde sa hodnoty môžu prudko zmeniť. Napríklad v júli 2012 až tri štvrtiny dopytovaných očakávalo vystúpenie aspoň jednej krajiny, o tri mesiace neskôr to bola už len jedna tretina. A o volatilite akciových indexov ani netreba písať.

Fundamentálne ešte stále nie sme za vodou. Štáty sa stále zadlžujú, celkový verejný dlh eurozóny bol v prvom štvrťroku 2013 na úrovni 92,2 % HDP a dlh celej Európskej únie 85,9 %, najviac v histórii. V porovnaní s predchádzajúcim štvrťrokom klesol voči HDP len v Bulharsku, Nemecku, Dánsku, Estónsku a Lotyšsku, v ostatných 22 krajinách Únie vzrástol (Slovensko patrilo medzi krajiny s najvyšším prírastkom tohto podielu). Už samotné zastavenie tohto rastu je v prípade niektorých krajín v nedohľadne, nieto nastolenie dlhodobej rovnováhy.

Na to treba jednak zefektívniť verejnú správu a jednak dosiahnuť taký rast súkromného sektora, aby nielen vytváral dostatok zdrojov na udržanie miery zadlženia verejného sektora, ale aj na jej postupný pokles. A to bez rastu samotného zadlženia súkromného sektora, ktoré je v niektorých krajinách veľmi vysoké. To je prinajmenšom v niektorých prípadoch nepravdepodobné a aj v najlepšom prípade ide o beh na dlhé trate.

Avšak, aj malé zlepšenie ekonomickej situácie v Európe by výrazne pomohlo južanským krajinám, napríklad i Holandsku, ktoré má veľký podiel EÚ na svojom exporte. Veľmi by pomohlo Taliansku, ktoré má síce v rámci EÚ jedno z najvyváženejších verejných hospodárení (verejný rozpočet Talianska je bez nákladov na prefinancovanie verejného dlhu prebytkový), ale trpí hospodárskou stagnáciou a vďaka tomu jeho zadlženie k HDP stále rastie. Hospodárske oživenie by mohlo napriek vyššiemu dlhodobému úrokovému riziku pomôcť znížiť výnosy talianskych dlhopisov (a aj ich rozpätie voči nemeckým).

Richard Tóth

Hlavný ekonóm