Pamätáme si situáciu z rokov 2011 a 2012, keď bol každý investor či iný konzument článkov vo všetkých médiách dennodenne konfrontovaný s hrozbou rozpadu eurozóny. Napätie sa dalo krájať a napríklad podľa indexu Sentix Euro Break-Up očakávalo v roku 2012 až 70 % oslovených individuálnych a inštitucionálnych investorov, že z eurozóny v priebehu nasledujúcich 12 mesiacov odíde aspoň jedna krajina. Po nesmierne dôležitom vyhlásení prezidenta Európskej centrálnej banky Maria Draghiho z júla 2012, podľa ktorého ECB urobí všetko pre to, aby euro zachránila, sa situácia upokojila. Výnosy dlhopisov periférnych krajín eurozóny okamžite zareagovali a začali pomerne prudko klesať (a naopak výnosy bezpečných krajín mierne rásť). Neskôr tomuto vývoju pomohlo aj kvantitatívne uvoľňovanie v USA a oživenie tamojšej ekonomiky. Aktuálne podľa spomínaného indexu Sentix Euro Break – Up očakáva štiepenie eurozóny okolo 10 % oslovených investorov, od roku 2012 najmenej. 

Klesali aj výnosy talianskych štátnych dlhopisov a teraz sa pohybujú na alebo blízko najnižších úrovní v dostupnej histórii od roku 1993. Ak by ste investovali do výnosu s dvojročnou zostávajúcou splatnosťou, od konca januára 2014 by ste sa museli uspokojiť s výnosom nižším ako 1 percento ročne. Pritom v novembri v novembri 2011 by takýto dvojročný dlhopis priniesol skoro 8 % a v júli 2012 ešte stále veľmi vysokých vyše 5 %. A desaťročný výnos bol ešte pred necelými dvomi rokmi nad 6 a pol percentami a aktuálne sa pohybuje pod 3,5 percenta a blíži sa k absolútnemu minimu z roku 2005, keď bol na úrovni 3,22 %.

Upokojenie situácie má teda „blahodárny vplyv“ na talianske výnosy. Tam totiž nebolo dôležité úrokové riziko (hospodárstvo Talianska a eurozóny je slabé a úrokové sadzby sú nízke), ale len kreditné riziko, čiže riziko zlyhania platobných záväzkov krajiny. A tak teraz začína platiť reverzný vzťah - ak výnosy talianskych dlhopisov nevzrastú alebo dokonca ďalej klesnú, bude to mať zásadný vplyv na solventnosť Talianska a na budúcnosť celej eurozóny. 

Taliansko je totiž veľmi špecifický prípad. Je treťou najväčšou ekonomikou menovej únie a patrilo v roku 1955 spolu s Nemeckom, Francúzskom a Beneluxom medzi 6 zakladajúcich členov dnešnej 28 člennej Európskej únie. Zároveň jeho verejný dlh dosahuje takmer 2,1 bil. eur a je v tomto absolútnom vyjadrení po Nemecku tesne druhý najvyšší. Bankrot Talianska by eurozóna „nerozdýchala“. 

A ďalej, platí, že čím je dlh väčší, tým viac pomôže zníženie jednotkových nákladov na jeho financovanie. Inak sa prejaví zníženie výnosov pri 50% verejnom dlhu na HDP a inak pri 150% dlhu. Hrubý verejný dlh Talianska dosahuje vyše 130 % ročného HDP, čistý verejný dlh (očistený o vplyv finančných aktív) približne 115 % HDP. Zníženie alebo zvýšenie úrokových nákladov je v Taliansku veľmi významným faktorom solventnosti. 

Taliani platia na čistých úrokových nákladoch ročne vyše 5 % svojho HDP, čo je v rámci 30 krajín OECD úplne najviac. Je to dokonca viac ako Grécko (tiež krajina OECD), ktoré má síce vyšší čistý verejný dlh, ale významnú časť z neho tvoria medzinárodné pôžičky z dohodnutou nízkou úrokovou mierou. A napríklad Japonsko, ktoré má z OECD najvyšší čistý verejný dlh vo výške takmer 150 % HDP, platí na úrokových nákladoch len jedno percento zo svojho HDP, čo je v rámci OECD jedno z najnižších úrokových zaťažení. 

Na opačnom póle ako Taliansko stojí Nórsko, ktoré má viac finančných aktív ako záväzkov a v „čistom na úrokoch zarába“ približne 2 % svojho ročného HDP. Paradoxne, v porovnaní s platbami pred krízou získava menej, lebo úroky na bezpečných aktívach po celom svete klesli. Nemecko je zase krajinou, kde úrokové náklady klesli v porovnaní s predkrízovou úrovňou zo všetkých 30 krajín voči HDP najviac. Nemecko platí na úrokoch čoraz menej, uvoľňuje tak rozpočtové možnosti a posiľňuje aj týmto spôsobom svoj vplyv v Európe. Nemecko to dosiahlo nielen vyrovnaným rozpočtom, ale aj výrazným znížením úrokových nákladov, ktoré bude ďalej pokračovať. 

Rovnako ako Nemecko, bežne (bez nákladov na verejný dlh) vie hospodáriť s prebytkom aj Taliansko. Obe krajiny majú jeden z najvyšších týchto tzv. primárnych prebytkov zo všetkých vyspelých krajín. Na rozdiel od Nemecka ale Taliansko sužujú práve vysoké úrokové platby. Ak bude Taliansko ďalej pokračovať v prebytkovom bežnom hospodárení, potom aj pri slabom alebo dokonca aj nulovom hospodárskom raste, ak sa výnosy dlhopisov udržia na súčasných úrovniach, bude to Taliansku stačiť na pokles úrokových nákladov. Spolu s úrokovými nákladmi by sa významne znižoval celkový deficit talianskeho rozpočtu a napokon aj verejný dlh. To by bol veľký príspevok do stability eurozóny.