Americká ekonomika čelila po páde Lehman Brothers na jeseň 2008 poklesu HDP, spotrebiteľskej dôvery, maloobchodných tržieb, priemyselnej produkcie a rastu nezamestnanosti. Nebudem rozoberať, prečo sa to stalo. Na eliminovanie uvedených problémov sa snažila americká centrálna banka (FED) používať množstvo konvenčných, ale aj nekonvenčných nástrojov menovej politiky. Po znižovaní úrokových sadzieb (až na 0 %) naštartovala proces kvantitatívneho uvoľňovania (QE). Jeho 1. tranža prebehla od marca 2009 do marca 2010. Nasledovala 2. tranža v období od novembra 2010 do júna 2011 a 3. tranža  sa začala v septembri 2012 a skončila sa nedávno, koncom októbra 2014.

V rámci všetkých troch fáz použil FED na odkup aktív v podobe štátnych dlhopisov, HZL a MBS až niekoľko biliónov USD. Cieľom bolo cez zníženie úrokových nákladov pre všetkých účastníkov finančného trhu, prioritne pre konečných spotrebiteľov, obyčajných ľudí obnoviť ich spotrebu. Zároveň sa s poklesom úrokovej krivky znížili úrokové náklady pre komerčné banky, ktoré boli odkázané na externé financovanie, a v neposlednom rade prostredie nízkych úrokových sadzieb využil štát, aby si lacnejšie financoval dlh. Úrokové sadzby klesali pri všetkých splatnostiach. Treba uznať, že celá táto procedúra pomohla americkej ekonomike, hoci sú na to rozporuplné názory. Tá sa pomaly reštartovala k solídnemu výkonu.

Graf vývoja 3-, 5-, 7-, 10-ročných dlhopisov USA (od začiatku QE - marec 2009 do obdobia, keď sa začalo hovoriť o jeho ukončení - máj 2013)

Od konca mája 2013, keď bývalý guvernér FED-u (Bernanke) pripustil možnosť postupného ukončovania QE, dochádzalo k postupnému rastu úrokových sadzieb. Možno povedať, že tento rast je namieste. HDP zaznamenáva solídny nárast, pracovný trh sa spamätúva. Samozrejme, že ešte nie je vyhrané a rast je stále krehký.

Na druhej strane, eurozóna je na tom úplne inak. Napriek tomu, že svoju kľúčovú úrokovú sadzbu priblížila až k nule (0,05 %), a napriek tomu, že depozitná sadzba je v mínuse (-0,20 %), čo komerčné banky motivuje dať zdroje (peniaze) do komerčnej sféry v podobe úverov (a nie ukladať so stratou do centrálnej banky), eurozóna prešľapuje. Problematické krajiny ostali problematickými. Francúzsko, Taliansko, Grécko, Portugalsko, Španielsko sa snažia prijímať množstvo opatrení, ale bolestným štrukturálnym zmenám sa vyhýbajú. Preto s vypätím všetkých síl oscilujú okolo nuly. Nemecko na všetko samo nestačí. Poviete si, však nech eurozóna použije rovnaký všeliek, kvantitatívne uvoľňovanie. Má to však ale:

1) ALE v eurozóne majú zrejme všetky krajiny svoje vydané dlhopisy úročené historicky najnižšími úrokovými sadzbami. V USA toto QE pomohlo výnosovú krivku posunúť smerom nadol, čo uľahčilo dýchanie americkej ekonomike. V eurozóne však nie je kam znižovať!

Graf vývoja 10-ročných štátnych dlhopisov (Nemecka, Francúzska, Talianska, Španielska) za posledných 30 rokov

2) ALE Lisabonská zmluva, ktorá určila niekoľko základných pravidiel fungovania eurozóny, zatiaľ zakazuje, aby ECB vykupovala štátne dlhopisy členských krajín. Síce by všetky, s výnimkou Nemecka, okamžite zdvihli ruku za zmenu uvedeného pravidla, ortodoxné Nemecko je zatiaľ vo svojom názore neoblomné. Pre niekoho našťastie, pre iného bohužiaľ. Domnievam sa, že toto je jeden z hlavných dôvodov, prečo guvernér ECB už druhý mesiac po sebe nedokázal na tlačovej konferencii po zasadaní ECB potešiť investorskú obec  vetou, ktorá by bola v tomto duchu - „Ideme vykupovať štátne dlhopisy!" -, čiže nemá ÁNO od Nemecka.

Uvidíme, ako to dopadne. Som presvedčený, že aj keď sa úrokové sadzby dostanú zo súčasných historických miním na ešte novšie a nižšie minimá, eurozónu to nenaštartuje. Inými slovami – ani QE v európskom podaní nepomôže naštartovať ekonomiku a spotrebiteľský dopyt. QE pomôže niektorým bankám, ktorým sa pozitívne precenia dlhopisové portfóliá. QE pomôže niektorým štátom, ktorých nové dlhopisy sa vydajú za nižšie úrokové kupóny, čím sa im znížia úrokové náklady – tak zaťažujúcu položku QE (ani v súčasnej podobe, ani s výkupom štátnych dlhopisov členov eurozóny) neobnoví dôveru ľudí a firiem míňať peniaze na tovary a služby, z ktorých by mali podnikatelia zisky a štáty dane. Mimochodom – čo keď sa objem dopytu v eurozóne nevráti na pôvodné úrovne ešte ďalších 20 rokov? A čo teda pomôže? Ekonómovia to vedia. Vedia to aj politici. Ale kto z nich príde pred voličov a povie nepopulárne heslá: „Znižujeme sociálne dávky a dôchodky", „Prepustíme XY zamestnancov", „Zatvárame neefektívne firmy", „Spružňujeme zákonník práce". V krajinách s morom a s vysokou ročnou priemernou teplotou to pôjde ťažko.