Hoci je Európa aj dnes ekonomicky jedna z najdôležitejších a najzaujímavejších oblastí sveta, postupne a neustále stráca svoje postavenie na mape svetovej ekonomiky. Kým v roku 1980 sa tu tvorilo 30 % svetového HDP, dnes je to len šestina. Podiel Európy za 35 rokov klesol o polovicu.

Vysvetlenie ponúkajú dva hlavné faktory. Predovšetkým, globalizácia umožnila rozvojovým krajinám rásť rýchlejšie. Zvýšila zamestnanosť v priemysle (v odvetviach s vyššou pridanou hodnotou), tieto  krajiny rýchlo absorbovali technologický pokrok a preskakovali tak celé etapy vývoja vyspelých krajín. Najvýznamnejší prírastok zaznamenala Čína – jej podiel na svetovej ekonomike vzrástol z 2,3 % v roku 1980 na 16,5 % v roku 2014. Zvyšovaniu podielu rozvojových krajín pomohlo aj to, že sa vo vyspelých krajinách zhoršila demografia. A tak, okrem Írska, Taiwanu, Singapuru a Južnej Kórey, strácali v tomto  období svoj podiel na svetovej ekonomike všetky vyspelé krajiny sveta.

Na druhej strane sa však podiel Európy zmenšoval ešte rýchlejšie, horšie na tom bolo už len Japonsko. Napríklad kým v roku 1980 tvorila americká ekonomika približne 80 % európskej, v roku 1994 to bolo už 90 % a v roku 2005 ju dohnala. Bez toho, aby boli nerovnováhy v americkej ekonomike výrazne iné ako v európskej. Európa má totižto niekoľko systémových chýb a tie znižujú jej výkonnosť.

Európu tvorí predovšetkým Európska únia a jej menšia časť Európska menová únia (eurozóna) – výsledok dlhodobej integrácie. Integrácia je však efektívna do tej miery, pokiaľ odstraňuje prekážky, čím zvyšuje rovnosť príležitostí. A efektívnosť integrácie sa končí tam, kde nivelizuje výsledky. Či už ide o hospodársku súťaž firiem, alebo súťaž jednotlivcov na pracovnom trhu. Práve neefektívny spôsob integrácie najviac znižuje konkurencieschopnosť celého kontinentu. Európska únia síce deklaruje podporu voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu, ale zároveň väčšina členských krajín zaťažuje domácnosti a firmy rigidnými zákonníkmi práce, najvyššími daňami vo vyspelom svete či vysokou mierou korupcie, vymožiteľnosti práva a pod.

Neefektivita sa tiahne celým kontinentom a jednotlivé európske vlády sa skrývajú pod európsky dáždnik namiesto toho, aby sa voličom spovedali z vlastnej hospodárskej politiky. Zároveň je však pre ne pohodlné a „užitočné" sa na Európsku úniu „vyhovárať", a tak ju, paradoxne, glorifikujú ako jediného garanta hospodárskeho rastu a sociálneho zmieru. Vlády sa snažia vlastné problémy internalizovať, a tak napríklad francúzsky prezident hľadá ďalších problematických spojencov, aby ospravedlnil neschopnosť poradiť si s vlastným deficitom verejného rozpočtu. Alebo grécky minister financií Varoufakis hovorí, že nielen jeho krajina, ale aj Taliansko zbankrotuje (...).

Systém eurofondov slúži ako tmel pre politikov, nie ako tmel pre krajiny samotné

Systém eurofondov je úplne nezmyselný. Prostredníctvom nich sa často alokujú prostriedky do neefektívnych projektov, vytláčajú súkromné investície. Eurofondy sú neúčinné – neznižujú rozdiely medzi krajinami. Napríklad Grécko takmer po 35 rokoch členstva v Európskej únii stále poberá najviac príspevkov na hlavu a jeho odstup od priemeru EÚ sa nezmenšuje, ba práve naopak. Systém eurofondov slúži ako tmel pre politikov, nie ako tmel pre krajiny samotné. A to aj preto, lebo pre takéto medzištátne transfery neexistuje žiadne zdôvodnenie. Európske národy sú rozdielne a neexistuje žiadne právo na rovnakú životnú úroveň pre všetkých. Okrem toho sú tieto transfery neefektívne, pretože realokujú prostriedky z produktívnejších oblastí do menej produktívnych oblastí (napríklad z Nemecka do Grécka). Odľahčene, naopak, efektívnejšie by bolo využitie gréckych peňazí v Nemecku.

Špeciálnu pozornosť si zaslúžia fiškálne (maastrichtské) pravidlá, a to najmä v kontexte európskej menovej únie. Podľa Paktu stability a rastu sa majú vlády snažiť o vyrovnaný rozpočet, jeho deficit nemá prekročiť v žiadnom roku 3 % HDP. Zároveň nemal verejný dlh prekročiť 60 % HDP krajiny.

Tieto pravidlá boli porušené už pri samotnom vzniku eurozóny 1. 1. 1999, keď rovno šesť z jedenástich krajín (Belgicko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Rakúsko) malo verejný dlh viac ako 60 % HDP. O dva roky neskôr „zbierku hriešnikov" doplnil nový člen Grécko a v roku 2008 aj Malta.

V prvom roku fungovania eurozóny nedosiahla nadmerný schodok žiadna krajina. Ale už v druhom roku pravidlá porušilo Portugalsko a v ďalšom roku aj Taliansko a Nemecko (dokonca i novoprijaté Grécko) a o rok neskôr Francúzsko. Fiškálne pravidlá sa začali prispôsobovať realite, nie realita pravidlám. Hľadalo sa „pochopenie" pre veľký deficit a, naopak, vyrovnané hospodárenie sa začalo spochybňovať ako zbytočný luxus.

A tak za prvých 10 rokov eurozóny deficitné maastrichtské kritériá plnili len Belgicko, Luxembursko a Fínsko a dlhové len Luxembursko, Fínsko, Holandsko a Írsko. Je to veľmi malá časť z pohľadu počtu krajín a ešte menšia z pohľadu HDP eurozóny.

Zvláštnym prípadom je Grécko, ktoré ani v jednom roku nesplnilo žiadne fiškálne kritérium. Už jeho prijatie do menovej únie je pochybné − samotná Konvergenčná správa z roku 2000 uvádza, že krajina (tesne) splnila inflačné kritérium aj vďaka zníženiu nepriamych daní a vďaka dohode vlády s podnikmi a obchodnými zväzmi (...).

Navyše najmä v južanských krajinách prinieslo euro nižšie úrokové sadzby a na prvý pohľad nižšie riziko, na aké boli zvyknuté, a úverová expanzia nedala na seba dlho čakať. Rast úverov však nezodpovedal reálnemu ekonomickému pokroku a počas krízy sa pretavil do obrovského rastu verejného dlhu. Do nadlimitných čísel sa tak dostali aj doposiaľ „vzorné" krajiny (Španielsko, Írsko).

Zo všetkých starých či nových krajín eurozóny teda vždy plnili všetky fiškálne kritériá len Fínsko, Estónsko a Luxembursko (ktoré je skôr bankou a daňovým rajom ako krajinou). To je veľmi málo krajín.

Prežila by na trhu firma, ktorá by bola v zisku len každý štvrtý či piaty rok?

Vyrovnaný rozpočet získalo za prvých 15 rokov eurozóny aspoň v jednom roku len sedem z dvanástich krajín (vrátane Grécka). Priemerne tak každá krajina dosiahla prebytok verejného rozpočtu len vo štvrtine (27 %) rokov svojho pobytu v eurozóne, ak zoberieme do úvahy celú EÚ, len pätina (20 %) rokov bola prebytková. Prežila by na trhu firma, ktorá by nebola v strate len každý štvrtý či piaty rok?

Nemecko, ktoré bolo jedným z prvých hriešnikov, dnes eurozónu paradoxne zachraňuje, a to hneď dvakrát. Jednak tým, že sa mu hospodársky darí a importuje tovary, služby a aj pracovnú silu z vystresovaných krajín juhu, a jednak tým, že určuje pravidlá. Také, ktoré by mali pomôcť zvýšiť konkurencieschopnosť celej menovej únie.

V trhovej ekonomike by mali hrať dominantnú úlohu firmy, živnostníci a zamestnanci. Viac ako manažérov firiem dnes trh počúva hoci len šepot šéfov centrálnych bánk, ministrov financií či dokonca šéfov neparlamentných populistických strán snažiacich si nájsť svoje publikum za každú cenu. Na verejné investície sa pozerá ako na spásu hospodárskeho rastu a pritom opak je pravda. Na verejné investície sa musia realokovať prostriedky zo súkromného sektora a ten má tým menej na svoj rozvoj. Nefungujúce recepty sa predkladajú ako liek − napríklad Francúzsko vynakladá na verejné fixné investície v prepočte na HDP takmer dvojnásobok Nemecka a prezident Hollande naďalej vidí šancu na zvýšenie rastu vo verejných investíciách.

Sociálny model Európy je nadmerný. Európa vynakladá 50 % všetkých sociálnych výdavkov vo svete. Štyri najväčšie ekonomiky eurozóny vynakladajú 26 % až 32 % zo svojho HDP na sociálny štát, a pritom majú vyššiu nezamestnanosť ako USA či Veľká Británia, ktoré obe vynakladajú len 20 % svojho HDP. Byť zamestnaný, mať prácu je najlepší sociálny program.

Menej štátu je viac

Problémy Európy sú teda štrukturálne, dlhodobé. Inštitúcie sú príliš silné a rigidné, európsku ekonomiku dusia. Navyše sa zhoršuje demografický trend. Vo všetkých európskych krajinách okrem Írska a Francúzska rodí jedna žena menej ako dve deti, tempo starnutia obyvateľstva oproti predchádzajúcim desaťročiam je dvojnásobné.

Viacerí vidia riešenie v imigrácii. Tá zvyčajne býva pre hostiteľskú krajinu prospešná, pretože emigrant je zvyčajne odvážny a nekonformný s podmienkami v domácej krajine. Je teda riziku viac naklonený, podnikavý. Je to aj prípad Európy? Ak berieme do úvahy najpočetnejšiu skupinu imigrantov z Afriky – bude produktivita ich práce rovnaká ako produktivita práce vymierajúcej európskej populácie? Zaraďujú sa imigranti do pracovného procesu, alebo spadajú do sociálnych sietí?

Nateraz je Európa odkázaná na ďalšiu stagnáciu. Stagnácia prináša rast extrémizmu, nárast populistických riešení a strach zo skutočných reforiem. Ak sa populizmus gréckeho typu presadí, fundamentálne sa pozícia starého kontinentu výrazne zhorší. Politici budú, pravdaže, zase „dôležitejší". Ale v tomto prípade platí, že menej štátu je viac.