Kým predošlý článok je príkladom toho, ako centrálne banky zverejňujú svoj odkaz finančnému svetu, v tomto príspevku sa budem venovať skôr príkladom toho, ako centrálne banky ovplyvnili dianie na finančných trhoch v priebehu niekoľkých januárových dní roka 2015.

Hneď na začiatku nového roka viaceré hlavné centrálne banky sveta prekvapili finančné trhy zásadnou zmenou rétoriky či spustením programu kvantitatívneho uvoľňovania, v dôsledku čoho došlo k výraznému preceneniu finančných aktív.

Spoločným menovateľom týchto krokov bola nízka inflácia, teda nízky rast cenovej hladiny. Nízky rast cien totiž na prvý pohľad vyzerá ako želaný jav, najmä zo spotrebiteľského hľadiska, v makroekonomike však môže predstavovať vážnu hrozbu. V prípade, že ceny tovarov a služieb v ekonomike trvalo klesajú a dochádza k tomu, čo ekonómovia nazývajú defláciou, spotrebitelia začnú odkladať svoje nákupné rozhodnutia na neskôr, pretože očakávajú pokles cien v budúcnosti. To má za následok stagnáciu predaja, pokles spotreby, a keďže tá zväčša tvorí dominantnú časť celkovej ekonomiky, dochádza aj k spomaleniu ekonomického rastu či dokonca k recesii.

V štandardnom prostredí by na pokles cenovej hladiny, teda inflácie, reagovali centrálne banky znížením úrokových sadzieb. Tie sú však v eurozóne už na minime (0,05 %) a za peňažné vklady v Európskej centrálnej banke (ECB) musia komerčné banky dokonca platiť.

Zavedením negatívnych úrokov sa ECB rozhodla motivovať komerčné banky na to, aby začali požičiavať peniaze reálnej ekonomike, teda podnikom, ale nateraz sa zdá, že k výraznejšiemu zlepšeniu nedošlo. S podporou viac ako 50 % poklesu cien ropy na svetových trhoch od júla minulého roka sa tak inflácia razom prehupla do mínusu a boj centrálnych bánk s defláciou nabral na obrátkach.

Prezident ECB Mario Draghi už v novembri minulého roka verejne deklaroval, že preskúma všetky aspekty dosahu zavedenia nekonvenčného programu tzv. kvantitatívneho uvoľňovania (v angličtine quantitative easing, teda QE) na zavedenie rovnováhy ekonomického rastu a cielenej inflácie v eurozóne. Preto bolo len otázkou času, kedy ECB skutočne ohlási výkup štátnych cenných papierov z portfólií komerčných bánk.

V očakávaní veľkolepého príchodu programu QE sa celý zvyšok finančne a ekonomicky vyspelého sveta prispôsobil novým, doposiaľ nepoznaným ekonomickým podmienkam. Jedným z dosahov otvorenej diskusie o programe kvantitatívneho uvoľňovania v eurozóne bolo oslabovanie výmenného kurzu eura. Postupné znehodnocovanie eura voči menám ako americký dolár, britská libra či japonský jen je z pohľadu centrálnej banky želaný jav, keďže prostredníctvom slabšej domácej meny, teda eura, jednak dovezie tovar zo zahraničia drahšie, čím cez dovozné ceny nakopne infláciu, a jednak cenovo zvýhodní domáci export do zahraničia, lebo všetko vyrobené v eurozóne bude mimo nej zrazu lacnejšie.

Krajinám ako Švajčiarsko však tlak na oslabenie eura spôsoboval problémy. Švajčiarska centrálna banka (SNB) ešte v septembri 2011 rozhodla o naviazaní franku na euro za minimálny kurz 1,20, čím de facto nastavila strop posilňovaniu vlastnej meny. Silný frank totiž exportne orientovanú ekonomiku Švajčiarska znevýhodňoval a napriek potrebe neustáleho intervenovania na trhu túto stratégiu SNB dlhodobo presadzovala.

Fixáciu franku na euro za týchto podmienok však využívali devízoví špekulanti vo veľkej miere. Všetci predsa vedeli, že ak trh posilní frank na úroveň 1,20 za euro, príde SNB a predá toľko frankov, koľko bude potrebovať, aby kurz oslabil.

Obchodná stratégia kúpiť eurá za franky pri kurze 1,20 a potom ich obratom výhodne zameniť naspäť s kurzom povedzme 1,2050 bola doslova lákadlom všetkých špekulantov sveta.

Prišiel však deň D a jeden krásny štvrtok 15. januára zrazu SNB oznámila, že s politikou fixácie franku končí. Pre finančné trhy to bola správa ako blesk z jasného neba. To, čo sa s kurzom udialo v minútach po zverejnení tejto správy, sa stáva tak raz za generáciu.

Americký dolár a euro voči franku prudko oslabili a rozsah oslabenia bol v nasledujúcej chvíli neuveriteľných 30 %. Opakujem, neuveriteľných 30 %. Kým euro sa ešte vo štvrtok ráno obchodovalo za 1,20 voči franku, o trištvrte na jedenásť bol kurz zrazu už len 0,86.

Kto by bol býval stavil na frank, razom by sa stal milionárom. Lenže len málokto, ak vôbec niekto, mohol predpokladať, že SNB zo dňa na deň svoju stratégiu zmení. Rozsah škôd a strát na finančných trhoch plynúcich z tejto akcie sa doteraz dopĺňa. Novozélandský broker Excell hneď na druhý deň oznámil, že končí. Americký brokerský gigant FX CM povedal, že na akcii s frankom prerobil takmer 300 miliónov dolárov. Britský brokerský dom Alpari sa ocitol v reštrukturalizácii a jeho budúcnosť je neistá.

Poďme sa pozrieť bližšie na scenáre toho, ako by teoreticky mohol devízový obchodník profitovať z opísaných akcií.

Povedzme, že obchodník predpokladal, že Mario Draghi príde s programom kvantitatívneho uvoľňovania, a stavil na dolár. Na poludnie teda predal milión eur a kúpil za ne americké doláre s kurzom 1,1615. Niečo po pol tretej popoludní už mohol v priamom prenose sledovať, ako trhy s eurom padajú, keďže Draghi potvrdil očakávania. Do večera sa jednosmerný postupný zosun kurzu eura zastavil na 1,1100, kde si náš pomyselný obchodník povedal – stačí, predané eurá kupujem späť. Jeho zisk by bol viac ako 51-tisíc dolárov.

Nie všetko, čo sa deje na finančných trhoch, je však dopredu avizované a predvídateľné. Ak zoberiem do úvahy príklad Švajčiarskej centrálnej banky a predstavíme si obchodný scenár, pri ktorom by obchodník využíval stratégiu nákupu eura v blízkosti fixného kurzu s cieľom jeho predaja so ziskom po intervencii, 15. január by bol pre obchodníka ozaj čiernym dňom.

Za nakúpených milión eur by obchodník zaplatil 15. januára ráno 1,0216 milióna frankov. Po nečakanom ťahu SNB by sa však jeho dlhá pozícia negatívne precenila a zhruba 18 minút po oznámení by celkový objem milióna nakúpených dolárov mal hodnotu len 740,6-tisíc frankov. Objem straty v tomto bode by dosiahol 281-tisíc frankov, čo predstavuje pri danom kurze takmer 380-tisíc amerických dolárov.

Je viac pravdepodobné, že výška skutočne vložených finančných prostriedkov obchodníka by u brokera, prostredníctvom ktorého nakupuje a predáva meny, bola omnoho nižšia ako zmienených 380-tisíc dolárov. V realite by tak obchodník prišiel na svojom obchodnom účte o všetky finančné prostriedky a navyše je pravdepodobné, že broker by v prípade straty súdnou cestou žiadal o vyplatenie dodatočných peňazí.

Ako som načrtol v týchto dvoch príkladoch, obchodovanie s menami môže byť zdrojom rýchleho a nečakane vysokého zárobku, ale zároveň predstavuje riziko straty. Preto sa vo svete financií zaoberajú obchodovaním najmä profesionáli v bankách a manažéri fondov.

Mário Blaščák, šéfredaktor WBP Online, pripievateľ do Privatbanka Magazine-u