Cesta do Frankfurtu je rýchla a bezproblémová. Let z Viedne trvá niečo viac ako hodinu a to je akurát tak dosť nato, aby lietadlo stihlo vzlietnuť do výšky 10-tisíc metrov nad morom a cestujúcim stevardi a stevardky naservírovali malý sendvič a kávu. Po chvíli už nasleduje zostup.

V noci som nemohol spať, v hlave nosím celý týždeň to, čo sa budem na tlačovej konferencii pýtať prezidenta Európskej centrálnej banky, keď sa aj na mňa usmeje šťastie a Christine Graeffová, šéfka tlačového oddelenia, na mňa ukáže prstom a povie: „Gentleman over there, please."

Na tlačové konferencie ECB chodíme už takmer rok. Každý mesiac cestujem ja alebo niektorý z mojich kolegov do Frankfurtu, alebo hocikde, kde sa koná zasadnutie rady guvernérov, aby sme vystúpili z tieňa a popri veľkých agentúrach si našli svoje miesto na mediálnom trhu aj my.

S kolegom Mirom sme mali na začiatku šťastie. Na prvej tlačovke v Bruseli bolo málo novinárov, a tak sme sa hneď na prvýkrát dostali k slovu aj my. Nebolo to bohviečo, ale zapísali sme sa dobre. Kým Miro po tlačovke písal článok v press roome, ja som veselo na chodbe vtipkoval priamo s Christine. Najprv som sa s ňou zoznámil a predstavil som nás ako novú agentúru, aby som po krátkom rozhovore nadobudol falošný pocit, že toto bude malina. Že to máme takpovediac v suchu. Bude stačiť len chodiť na tieto tlačovky a byť vo svetle reflektorov, takpovediac na výslní! Nadobudol som pocit, že naozaj stačí málo a malú tlačovú agentúru z Bratislavy spozná celý svet, lebo budeme na CNBC, na Bloomberg TV a podobne.

Odvtedy však prešiel takmer rok a zrazu prvý úspech je už zapadnutý prachom. Je to nepríjemný pocit. Niečo ako keď rocková hviezda, ktorá na vrchole slávy vypredáva štadióny, skončí v miestnom bare, kde na jej výkon už nechodia davy, len pár nadšencov. Je nepríjemné vyletieť vysoko a potom padnúť. Najťažšie je udržať si výšku. Kvalitu. A to sme ešte ani nestihli poriadne vyletieť!

Hútam nad rôznymi otázkami, ale zvažujem hlavne to, že ak sa na mňa usmeje šťastie, budem sa pýtať medzi poslednými. My nie sme Bloomberg ani Wall Street Journal. My sme maličká agentúra zo Slovenska. Nám ostanúuž len poriadne prešpekulované veci, na ktoré sa predtým nikoho nenapadlo opýtať. O to je ťažšie niečo zmysluplné a zároveň investigatívne vymyslieť.

Nemecko ako krajina mi imponuje. Je tu poriadok a všetko funguje, ako má. Z letiska sa do centra Frankfurtu dostanem vlakom za 15 minút. Cestou sa poprechádzam mestom, v ktorom sú na ulici počas bieleho dňa len podivne vyzerajúce indivíduá. Najmä v okolí hlavnej stanice. Veľká väčšina ľudí v centre mesta je v mrakodrapoch. Robia v bankách, poisťovniach, zaisťovniach, u brokerov alebo v ECB.

Kúpim pohľadnicu aj so známkou, na pošte ju napíšem a posielam do redakcie. Nech kolegovia vedia, že na nich myslím. Zrazu sa mi to cestou v električke všetko rozloží v hlave a ja viem, že sa musím pýtať hlavne na veci, ktoré budú súvisieť s finančným trhom alebo ním môžu pohnúť. To je predsa náš fokus. Na to sa najviac zameriavame.

Budem sa teda pýtať priamo. Koľko musí ešte euro oslabiť, aby sa inflácia v eurozóne dostala na úroveň cieľa, teda na 2 %?

Znie to strašne. Ja viem... koho už len môže zaujímať takáto blbosť. To neviem ani ja. Šípim len, že ak by sa Mario Draghi, prezident ECB, na tlačovke preriekol, finanční žraloci by reagovali ihneď. Ak by Draghi povedal, o koľko si predstavuje, že by malo euro oslabiť alebo posilniť, špekulanti by na jeho dôvetok o strednodobom horizonte kašľali. Masívnym nákupom, alebo predajom meny, by to na takú úroveň dostali hneď. Možno v priebehu minút, možno hodín, možno dní. A nezáležalo by to na tom, ako ďaleko či blízko súčasnej hodnoty by tá, akože želaná úroveň bola.

Takto to na finančných trhoch jednoducho chodí. Nemajú žiadnu logiku ani zdravý sedliacky rozum. Masu obchodníkov ženúcich sa za ziskom vedie hlavne lakomosť. Všetci chcú len zarobiť bez ohľadu na dôsledky. To, že náhle zmeny kurzu meny majú za následok reálne ekonomické konzekvencie v podobe straty konkurencieschopnosti a rastúcej nezamestnanosti, nikoho z devízových špekulantov nezaujíma. Oni sú platení len od veľkosti zisku, a keďže ich na konci roka čaká v prípade splnenia plánu tučná odmena v podobe ročného platu od banky alebo fondu, pre ktorý pracujú, motivácia je o to väčšia.

Druhou otázkou by som sa vrátil do minulosti. Konkrétne do augusta minulého roka, kedy sa Mario Draghi, alebo super Mário, ako ho nazývajú niektoré médiá, rozhovoril o tom, že vidí trend predaja eura zo strany centrálnych bánk. Toto je tiež veľmi silná informácia. Ak to potvrdí, možno čakať silný pohyb.

A pohyb na trhu je to, o čo mi ide. Navyše, ak ho viem iniciovať v priamom prenose a je naživo vysielaný celosvetovo, tak prečo nie. Dnes je v ECB totiž špeciálny deň. Už niekoľko rokov sa centrálna banka v eurozóne snaží prinútiť vlády k reformám a k rozpočtovej zodpovednosti, ale namiesto ich snahy sa menová únia rúti do tretej recesie za posledných desať rokov a čelí historicky najvyššej nezamestnanosti.

To čo by mala centrálna banka riešiť ako svoj hlavný cieľ, teda cenovú stabilitu, navyše výrazne podkopáva fakt, že ceny ropy klesli od júla minulého roka o viac ako 50 %, čo dostalo krajiny do deflácie. A deflácia je najväčším strašiakom všetkých centrálnych bankárov sveta.

Pokles cien totiž na prvý pohľad vyzerá super, ale pri detailnejšom pohľade zistíme, že mení vedomie. Je to niečo ako halucinogénna droga. Keď klesajú ceny, bežný spotrebitelia váhajú s nákupmi väčších statkov, zväčša investičného charakteru, lebo čakajú, že ušetria, ak svoj nákup odložia do budúcna. Ak však to isté urobí polovica ekonomiky, čo zhruba zodpovedá váhe nákupov domácností v Európe, je s ekonomikou zle.

Nielenže sa nič nekupuje, teda nastáva stagnácia, ale začnú krachovať výrobné podniky, rastie nezamestnanosť, vládne výdavky rastú, lebo masu ľudí bez práce musí nejakým tým minimom podporiť štát. Ale ani štát nemá z čoho, lebo dane, ktoré doteraz veselo vyberal práve z nakúpených statkov, zrazu nie sú k dispozícii. No je to úplná katastrofa.

Japoncom sa z deflačnej špirály nepodarilo vytrhnúť ani po 15 rokoch, a preto vymysleli koncepciu takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania. Keďže je ekonomika v bahne, príde centrálna banka a na podporu ekonomického rastu od bánk nakúpi všetky štátne dlhopisy. Banky dostanú čerstvo vytlačené peniaze, ktorými by mali financovať reálnu ekonomiku, teda výrobné podniky, domácnosti a podobne.

Centrálna banka si dlhopisy nechá do splatnosti a ešte na tom zarobí na úrokoch platených od štátu držiteľom týchto dlhopisov. Aké jednoduché, však?

Ale má to mnoho nástrah. To, čo vyzerá ako záchrana ekonomiky, totiž môže skončiť záchranou bánk. A keďže práve banky sú verejnosťou vnímané ako pôvodcovia moru finančnej a ekonomickej krízy, treba to dosť dobre prešpekulovať.

No ale v ECB sa nad týmto špekuluje otvorene už niekoľko mesiacov. Dokonca sám pán Draghi povedal v novembri, že celé „manšafty" vedcov v ECB pracujú práve na tomto pláne.

Dnes sa preto čaká, že do Európy príde záplava peňazí a pán Draghi si to vychutná v priamom prenose. Je to jednoducho historická udalosť. Minimálne pre Európu. Japonsko aj Amerika už majú svoje kvantitatívne uvoľňovanie za sebou, menej či viac úspešne, ale v Európe je toto premiéra.

Akúsi beta verziu toho si Európa skúsila už v septembri, ale veľké fanfáry finančných trhov tento program nezožal. Žraloci predsa nejedia šalátové listy ani rukolu. Potrebujú mäso!

Je presne 13.20, keď si sadám na miesto v miestnosti určenej pre novinárov. Po druhýkrát sa tlačová konferencia vysiela z novej budovy ECB, preto obvyklý spôsob vyhlásenia rozhodnutia o úrokových sadzbách nefunguje. Kdesi nebol dobre zapojený káblik. Nemalo by sa to stať, ale stalo sa. Napriek tomu, že sedíme v super namakanej modernej budove nového sídla ECB za 4 miliardy eur. Príde tetuška z tlačového odboru a novinárov sa pýta, či má prečítať vyhlásenie, alebo si už stihli prečítať vyhlásenie sami na internete. Nikto jej nič nepovie, každý to má v paži.

Úrokové sadzby sú už dávno na nule a za vklady v ECB musia dokonca komerčné banky platiť, to v praxi znamená negatívna depozitná úroková sadzba.

Pripravím si otázky, dám si kávu a vodu a idem na to. V miestnosti, kde bude tlačová konferencia, je už plno. Sadám si na voľnú stoličku v treťom rade a čakám. Je 14.36, teda 6 minút po oficiálnom začiatku, keď prídu páni Mario Draghi, prezident ECB, pán Vítor Constâncio, viceprezident ECB a pani Christine Graeffová, vedúca tlačového oddelenia ECB.

Po minúte fotenia si sadajú a hneď ako začne Draghi hovoriť, vysvetľuje, že to nie oni meškajú, ale výťah sa zasekol.... novinári v miestnosti sa zasmejú... v budove za 4 miliardy eur sa zasekávajú výťahy, no to je trošku zlý vtip.

Nasleduje privítanie Litvy v klube krajín s jednotnou menou euro a potom to príde. Draghi oznamuje, že ECB od marca nakupuje 60 miliárd eur vládnych dlhopisov po dobu 18 mesiacov... minimálne! To je šupa! Rýchlo to prepočítam a vychádza mi to na 1,1 trilióna spolu. Hneď si svoj nový telefón prepnem z kalkulačky na sledovanie grafov a vidím, ako euro voči doláru padá... a padá... a padá...

Tak a je to tu! Historický moment. Práve sledujem, ako prezident ECB oficiálne ohlasuje nielen nejakú tú jarnú záplavu, ale priam tsunami peňazí do Európy. To všetko vo viere, že naštartuje ekonomický rast a prinavráti infláciu. Nie takú poriadnu infláciu, akú si vie človek predstaviť, keď si predstaví, ako padajú peniaze z neba, ale len takú tú ich... ECB-čkovú infláciu. Tak do tých 2 % maximálne. Viac už nie, to božechráň.

Po prečítaní úvodného prehlásenia padajú otázky jedna za druhou. Draghi je vo forme. „Pucuje" novinára jedného za druhým. „Mám vám ešte raz prečítať moje úvodné vyhlásenie?" dušuje sa asi tretíkrát za polhodinu.

Pozerám, ako padá euro a striedavo sledujem, ako redaktori v Bratislave stíhajú všetko parádne pokryť. Majú tam všetko. Draghi je na našom webe správa číslo jeden, teda jednotka, padajúce euro dvojka. Super! Som na nich hrdý, že sú šikovní a pracovití.

Keď je oficiálne už 6 minút po tlačovke, zrazu príde moja chvíľa. Christine ukáže prstom a povie to svoje: „Gentleman over there, please." Slušne poďakujem za slovo a potom položím pripravené otázky.

Najprv sa Draghiho pýtam, o koľko musí ešte euro oslabiť, aby sa inflácia v eurozóne dostala na úroveň inflačného cieľa 2 %. Druhou otázkou sa podľa plánu vraciam do augusta minulého roka, keď na tlačovej konferencii hovoril Draghi o tom, že zaznamenal trend výpredaja eura ako rezervnej meny. Aj druhou otázkou mierim do stredu terča. Ak povie, že svetové centrálne banky naďalej vypredávajú eurá, nastane želaný pohyb na trhu a my budeme mať o čom písať.

Draghi je už unavený, má toho po viac ako hodine plné zuby. Potom, čo ohlásil príchod peňažného tsunami, sa mu o lokálnych dažďoch a prehánkach už nechce hovoriť. Dokola opakuje, že hodnota eura nie je ich cieľ a ani len nástroj menovej politiky ECB, a takpovediac zoširoka dostratena sa odpovedi vyhne.

Pri odpovedi na druhú otázku zaváha, a keď ju zopakujem, zmetie ma zo stola, že on nič také v auguste nepovedal. Oni, šéfovia ECB, vraj nikdy nekomentujú rozhodnutia iných centrálnych bánk. Mal by som sa cítiť ako päťročný chlapec, veď ma práve prezident ECB sfúkol ako malého chlapca. Ale ja viem, že toto je celé mediálna šou. Na tlačovke je už všetko rozhodnuté. Karty sú takpovediac rozdané. Preto tu teraz ani nejde o to, kto má pravdu, ale ako to vyzerá v telke.

Po skončení tlačovej konferencie vyjdem o poschodie vyššie, aby som zasadol k počítaču a komunikoval s redakciou. Vedľa mňa si sadá chlapík z New York Times. Volá sa David. Po hodine práce si dáme kávu a chvíľu spolu pokecáme. Je to fajn Američan z Texasu, profesionálny ekonomický žurnalista s 20-ročnou praxou. Žiadne veľké kamarátšafty však tu, medzi novinármi, nefungujú. Skôr rivalita.

Na chodbe ma osloví jedna z tetušiek z tlačového odboru ECB menom. „Bye, Mario, you are good!" Som šokovaný. Mám síce na sebe vizitku s menom, ale na 15 metrov to predsa nemohla takto prečítať. Musela ma poznať. Pýtam sa jej teda, odkiaľ ma pozná. S úsmevom od ucha k uchu mi povie, že poznať všetkých novinárov je jej práca.

Na odchode z ECB mám dobrý pocit, že som bol pritom, keď ohlásili, že nad Európou visí ťažký mrak plný peňazí. Teraz už len čakať na to, kedy začnú „prachy" padať z neba.

Mário Blaščák, šéfredaktor WBP Online, pripievateľ do Privatbanka Magazine-u