Tí, ktorí sa pohybujú na finančnom trhu profesionálne, vedia už z názvu odhadnúť, čo bude predmetom ďalších riadkov. Pre ostatných najprv definícia.

Long pozícia predstavuje nákup akéhokoľvek aktíva, pri ktorom investor očakáva, že jeho cena porastie. Naopak, pri short pozícii investor očakáva, že cena aktíva klesne. V tomto prípade si napríklad môže požičať akcie od brokera a predať ich na trhu. Následne, po poklese ceny, môže investor tieto akcie nakúpiť naspäť a vrátiť ich brokerovi. Získava tak rozdiel medzi vyššou predajnou a nižšou nákupnou cenou očistený o poplatky brokerovi. Investor tak zarába aj na poklese trhu. Aká stratégia je vo všeobecnosti zmysluplnejšia? A aká je zmysluplnejšia v jednotlivých druhoch aktív a v ktorých obdobiach?

Na peňažnom trhu si požičiavajú hlavne banky peniaze na dobu od jedného dňa až po jeden rok. Cenu peňazí určuje centrálna banka prostredníctvom úrokových sadzieb. Pri peňažnom trhu ide najmä o riešenie nedostatku alebo prebytku „hotovosti" (likvidity), nie o investície v pravom zmysle slova. Tu nemožno hovoriť o long alebo o short pozícii. Nastavenie úrokových sadzieb má však významný vplyv na ďalšie časti finančného trhu.

Úrokové sadzby vo všetkých krajinách, vyspelých či v rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách, za posledných 20 – 30 rokov klesali. S každou ďalšou konjunktúrou bol vrchol sadzieb nižší ako v predchádzajúcej konjunktúre a s každou ďalšou recesiou sadzby klesali nižšie než predtým. A tak kým napríklad hlavná americká úroková sadzba dosahovala v osemdesiatych rokoch priemerne vyše 9 %, v deväťdesiatych menej ako 5 %, v nultých 2,4 % a od roku 2009 je na 0,25 %. Postupný zostup sadzieb po celom svete, samozrejme, nie je priamočiary, bez výkyvov. Okrem vplyvu prirodzeného hospodárskeho cyklu ho pri niektorých krajinách narušovali aj „umelé" zásahy centrálnej banky, keď napríklad zvýšením sadzieb chceli zabrániť odlivu kapitálu z krajiny. Vo všeobecnosti je však trend poklesu jasný.

Úrokové sadzby zásadným spôsobom ovplyvňujú výnosy na dlhopisoch. A keďže úroky klesali, mali by klesať aj výnosy na dlhopisoch (a ceny dlhopisov by mali rásť). Nie je to celkom tak: z dlhodobého, 30-ročného pohľadu dlhodobo klesali výnosy tzv. bezpečných krajín (napríklad USA či Nemecka), a to aj na krátkej, aj na dlhej splatnosti. Tak napríklad, ak by ste každý týždeň dlhopis kúpili a o týždeň ho predali a zároveň kúpili ďalší dlhopis a zase ho predali, mali by ste byť celkovo v zisku.

To však neplatí o dlhopisoch rizikových krajín, napríklad Talianska, Španielska či Grécka. Tam bol trend opačný a dlhodobo ich výnosy rástli. Samozrejme, záleží na tom, aké obdobie si zvolíme. Nájdu sa aj naozaj dlhé obdobia, počas ktorých výnosy klesali, ale celkovo za posledných 20 rokov rástli. Príčinou iného vývoja bolo kreditné riziko, ktoré je popri úrokových sadzbách ďalším zásadným činiteľom výnosov na dlhopisoch. Bezpečné krajiny slúžili ako „poistka", a tak investori boli ochotní akceptovať aj nižšie výnosy výmenou za „istotu", že sa im peniaze vrátia. Naopak, periférne krajiny eurozóny museli investorom ponúkať vyššie výnosy, ako by im bolo prináležalo podľa úrokových sadzieb.

Zvláštnym prípadom je Japonsko. Patrí tiež medzi bezpečné krajiny, ale výnosy dlhopisov za posledných 30 rokov klesali iba na dlhej splatnosti, na krátkej nie. Japonsko zaznamenáva veľmi nízke úrokové sadzby už dlhý čas a nemenia sa. Krátkodobé dlhopisy sa v tejto situácii pomerne skoro prispôsobili a začali stagnovať alebo veľmi mierne rásť. Dlhodobým dlhopisom trvalo dlhšie, kým „pochopili", že úrokové sadzby v Japonsku sa zvyšovať nebudú, a preto ich výnosy ešte pomaly klesali.

Celkovo sa však doteraz oplatilo byť pri dlhopisoch dlhodobo, za posledných 20 rokov v long pozícii. Jednoducho, ak by sa investor rozhodoval medzi dvoma stratégiami – po celý čas „longovať" a po celý čas „shortovať", zarobil by na „longovaní". Len pripomíname, že neuvažujeme o vplyve inflácie a ďalších faktorov.

Podobne sme skúmali aj akciové indexy. Zisťovali sme medzitýždennú zmenu hlavných akciových indexov vo vyspelých krajinách alebo v rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich sa krajinách za posledných 20 rokov. Pri všetkých sledovaných indexoch vo väčšine týždňov akcie rástli. Pomer „rastúcich" týždňov ku „klesajúcim" týždňom bol individuálny, ale približne 55 : 45.

Pravdaže, tempo poklesov býva často silnejšie ako tempo rastu, a tak to napokon až tak optimisticky s akciami vyzerať nemusí. Ak zoberieme do úvahy skutočnú mieru rastu a skutočnú mieru poklesov, aj tak celková zmena vyznela kladne. A tak, podobne ako pri dlhopisoch, ak by ste každý týždeň investovali do akcií a o týždeň ich predali alebo by ste jednoducho stále pravidelne každý týždeň do akcií investovali, mali by ste byť celkovo v zisku. Samozrejme, nie je možné sa vyhnúť lokálnym či globálnym maximám, ale tie by v mori krátkodobých nákupov nehrali významnú úlohu.

Rovnako ako pri dlhopisoch, aj pri akciách sa celkovo doteraz, za posledných 20 rokov, oplatilo byť dlhodobo v long pozícii.

Podobným „výskumom" sme podrobili aj ceny ropy (európsku Brent a americkú WTI), zlata a kurzu eura voči americkému doláru. Pre ropu a zlato platia rovnaké závery ako pre akcie. Dokonca aj pomer „rastúcich" týždňov a „klesajúcich" týždňov bol zhodný, približne 55 : 45. Aj pri zohľadnení tempa rastu a tempa poklesu bol dlhodobý trend v cene ropy a cene zlata rastúci. Teda aj pri rope a zlate sa doteraz, za posledných 20 rokov, oplatilo byť long.

Eurodolár je však bez jasného smerovania, za posledných 20 rokov euro mierne oslabovalo (pri meraní medzitýždennej zmeny častejšie euro oslabovalo než posilňovalo). Pri zohľadnení tempa pohybov sa však rozdiel stiera k takmer štatistickej odchýlke a nie je možné urobiť záver o výhodnosti long alebo short pozície. To, mimochodom, korešponduje s naším názorom, že dlhodobo obchodovať s menami nemá zmysel.

Teda pri všetkých triedach aktív, okrem mien, bolo dlhodobo, za posledných 20 rokov, výhodnejšie longovať. Ešte raz na spresnenie, ide o dlhodobý trend v situácii, keď investor pravidelne aktíva kupuje a v krátkom čase predáva. V skutočnom živote však všetky aktíva zažívajú globálne či lokálne maximá alebo minimá a je treba sa vyhnúť väčšej investícii práve v nepriaznivom čase. A čo je nepriaznivý čas, je možné definovať len spätne.

V minulosti bolo výhodnejšie longovať, ale je výhodnejšie longovať aj teraz a v budúcnosti? O tomto si povieme nabudúce.