Vo štvrtok 23. júna 2016 sa vo Veľkej Británii uskutoční dlho očakávané referendum o budúcnosti Veľkej Británie v Európskej únii. Voliči budú odpovedať na nasledovnú otázku: „Should the United Kingdom remain a member of the European Union or leave the European Union? (Má Spojené kráľovstvo zostať členom Európskej únie, alebo má Európsku úniu opustiť?).“ Voliči budú mať dve možnosti odpovede: „Remain a member of the European Union (Zostať členom EÚ)“ a „ Leave the European Union (Opustiť EÚ).“ Vo Walese budú otázky položené vo waleštine. Hlasovať budú môcť občania Veľkej Británie, Írska a Commonwealthu (štáty bývalého britského impéria, do Commonwealthu napríklad patria aj 4 štáty USA), ktorí sú rezidenti Veľkej Británie. Hlasovať budú aj Briti žijúci v zahraničí, ktorí tam nežijú dlhšie ako 15 rokov. A hlasovať budú aj občania Gibraltaru, ktorý je ako jediné britské zámorské teritórium súčasťou Európskej únie.

Referendum oficiálne prisľúbil súčasný premiér David Cameron v januári 2013 v obsiahlom prejave pre agentúru Bloomberg. Pripomenul v ňom nástrahy čoraz väčšej integrácie a rigidity v rozhodovaní orgánov EÚ. Prisľúbil, že sa pokúsi zmeniť celú EÚ – prostredníctvom deregulácie k väčšej konkurencieschopnosti,  flexibilite, slobodnému trhu. Požadoval návrat demokracie a moci späť k národných štátom, k národným parlamentom. Chcel odklon od jednotnej meny, od politickej integrácie, od povinnosti zachraňovať členov eurozóny. Zároveň však Cameron varoval pred odchodom Veľkej Británie z EÚ – tá by aj tak zostala susedom, najväčším obchodným partnerom, právne previazaným. Británia by mohla stratiť prístup na jednotný trh. Podľa neho by sa napokon aj oslabil vplyv Británie v USA, Indii a Číne. Cameron prisľúbil aj do roku 2020 znížiť počet imigrantov zo stoviek tisíc ročne na desiatky tisíc. Všeobecne sa to interpretovalo ako nie viac ako 100 000 imigrantov ročne.

Prejav Davida Camerona okamžite vyvolal odmietavé reakcie. Napríklad už vo februári 2013 francúzsky prezident François Hollande vyhlásil, že členstvo v EÚ nie je voľbou „à la carte“. V máji 2015 vyhrala Konzervatívna strana voľby do dolnej komory britského parlamentu a Cameron sa opätovne stal britským premiérom. Na referendum nezabudol a zaviazal sa uskutočniť ho najneskôr do konca roku 2017. Predtým však prisľúbil zabezpečiť pre Veľkú Britániu lepšie podmienky. V máji 2015 dolná snemovňa schválila „European Union Referendum Act 2015“ a v decembri 2015 ho potvrdila aj horná komora britského parlamentu. Referendum nie je pre britský parlament záväzné, ale všeobecne sa očakáva, že poslanci sa ním budú riadiť.

Vo februári 2016 rokoval David Cameron na európskom summite o zmene vzťahov Británie a EÚ. A to, čo sa mu podarilo vyrokovať, predstavil ako svoje víťazstvo. Konkrétne – požadoval, aby Británia mala možnosť sa odkloniť od čoraz väčšej politickej integrácie. Chcel dať vyššiu právomoc národným parlamentom na blokovanie legislatívy EÚ. To sa mu aj podarilo, Británia nie je zaviazaná k ďalšej politickej integrácii. Presadil zároveň „systém červenej karty“, podľa ktorého aspoň 55% väčšina z celkového počtu národných parlamentov môže blokovať návrhy Európskej komisie.

Ďalej presadzoval, aby prisťahovalci mohli žiadať o daňové úľavy a detské prídavky až po 4 rokoch pobytu v Británii. Aj to sa mu podarilo, ale vďaka silnej opozícii zo strany Poľska a ďalších stredoeurópskych krajín sa to bude týkať len nových pracovníkov. Detské prídavky budú môcť naďalej dostávať, ale budú sa diferencovať podľa výšky životných nákladov v domovskej krajine. Takto to bude fungovať len 7 rokov namiesto trinástich, o ktoré pôvodne Británia žiadala.

Cameron žiadal aj to, aby bolo jasne uvedené, že euro nie je jedinou menou v Európskej únii. Chcel tak ubezpečiť krajiny mimo menovej únie, že nie sú znevýhodnené. Zároveň požadoval, aby sa finančná únia týkala len krajín eurozóny a aby bola Veľká Británia  vylúčená zo záchrany eura. To sa napokon podarilo aj presadiť − Británia sa nebude podieľať na záchrane eura a bude kompenzovaná, ak sa použijú spoločné európske peniaze na záchranu eura. Podarilo sa aj naformulovať, že EÚ je spoločenstvom s viacerými menami. Francúzsko odporovalo, aby mala Británia úľavy z finančnej regulácie, ale londýnskemu City sa svoj status zachovať podarilo.

Zdá sa teda, že „problém“ je zažehnaný a referendum dohodu len „čisto formálne“ potvrdí. Ale situácia je zamotanejšia.

Veľká Británia mala voči Európskej únii a jej predchodcom vždy rezervované vzťahy, nepodieľala sa na už prvotnej európskej integrácii. V roku 1950 len 10 % britského exportu smerovalo do šiestich „zakladateľských krajín“, ktoré neskôr formovali Európske združenie pre uhlie a oceľ a Európske hospodárske spoločenstvo (Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Benelux). Británia nebola ekonomicky napojená na Európu a viac sledovala záujmy Commonwealthu.

Do Európskych spoločenstiev vstúpila až v roku 1973 za vlády premiéra Edwarda Heatha z Konzervatívnej strany. Opoziční labouristi však namietali vyrokované podmienky členstva, v roku 1974 zvíťazili vo voľbách a na jún 1975 naplánovali referendum o zotrvaní krajiny v Európskych spoločenstvách. V strane však neboli jednotní, opačné názory vyslovovali dokonca členovia vlády. Rozdiely v názoroch boli aj v iných stranách, ale vtedajšia šéfka konzervatívnej opozície Margaret Thatcher bola za zotrvanie Británie v EHS.

Za Úniu boli napokon dve tretiny voličov. A hoci vo všetkých grófstvach okrem dvoch ostrovov na severe jasne prevažovali hlasy za a hlasovanie tak bolo jednoznačné, „masívna európska myšlienka“ chýbala. A nielen vtedy − Británia patrí dlhodobo medzi krajiny s najnižším „nadšením“ pre Európu. Podľa merania Eurobarometra, takmer počas celého obdobia od roku 1973 až doteraz bola väčšina ľudí s členstvom v Európskej únii nespokojná, výnimkou bol len koniec 90. rokov. Napriek tomu nemožno povedať, že ak po celý čas bola väčšina obyvateľov aj za odchod Británie z EÚ, preferencie boli vyrovnané. Avšak za posledné roky bolo viac období, keď prevažovali prívrženci vystúpenia Británie z eurozóny.

Z Európskej únie alebo z jej predchodkyne (EHS) neodišla žiadna porovnateľne významná krajina. V roku 1962 získalo Alžírsko nezávislosť od Francúzska, v roku 1985 odišlo z EHS Grónsko a v roku 2012 zmenil status francúzsky ostrov v Karibiku Saint-Barthélemy z vonkajšieho regiónu EÚ na zámorské teritórium. Odchod Británie z EÚ by bol bezpochyby obrovským precedensom a šokom pre celý svet.

Podľa prieskumov zotrvanie Británie v EÚ podporuje väčšinou mladšia, vzdelanejšia, vysokopríjmová a urbánna generácia. Geograficky najmä v Škótsku, vo Walese a v Severnom Írsku. Naopak, Brexit nadpriemerne podporuje skôr menej vzdelaná, staršia, nízkopríjmová a rurálna generácia a najmä v Anglicku. Podľa priemeru viacerých aktuálnych prieskumov sú sily vyrovnané – tretina voličov jasne podporuje zotrvanie, tretina jasne odchod a tretina zatiaľ nie je rozhodnutá. A pri skutočnom hlasovaní by teraz veľmi tesne vyhrali prívrženci zotrvania Británie v EÚ.

Dôležité budú hlavne posledné dni pred referendom. Analýza dlhodobého voličského správania ukazuje, že s blížiacim sa dňom rozhodnutia sa averzia voči riziku zvyšuje. Ak je situácia ešte mesiac pred hlasovaním nerozhodná, potom v dvoch tretinách prípadov sa napokon voliči rozhodnú pre zachovanie súčasného stavu a v jednej tretine prípadov sa voliči rozhodnú pre zmenu. To nahráva v prospech zotrvania Británie v EÚ.

Dve tretiny Britov si želajú žiť v reformovanej EÚ, dokonca aj nadpolovičná väčšina firiem v British Chambers of Commerce. Bude teda dôležité, ako dokážu elity voličom vysvetliť, že EÚ sa mení alebo sa nemení. Veľkou váhou na rozhodovaní bude imigrantská otázka, ktorá je skôr kultúrnou, emocionálnou otázkou – a tú nemožno vykalkulovať a „na papieri“ presvedčiť voličov za alebo proti. Podobne  subjektívne budú voliči vnímať aj samotnú demokraciu v EÚ. Toto je zdrojom najväčšej neistoty, ako budú voliči hlasovať.

Voliči sa budú orientovať aj podľa významných osobností. Nemožno tvrdiť, že osobnosti en bloc sú za zotrvanie Británie v EÚ. Naopak, za vystúpenie sa vyjadrilo niekoľko vplyvných osobností – okrem starostu Londýna Borisa Johnsona sú to i bývalý minister financií Nigel Lawson či Priti Patel, nedávna štátna tajomníčka na ministerstve financií.

Aj politické strany sú rozpoltené. Konzervatívna strana, ktorá má aktuálne v prieskumoch volebných preferencií podporu tretiny voličov, je názorovo rozdelená nielen v parlamente, ale aj vo vláde. Mierne tu však dominujú prívrženci zotrvania Británie v EÚ. Rovnakú popularitu, tretinu voličov, má Strana práce. Tá však takmer celá „fandí“ zotrvaniu Británie v EÚ. Desatinu preferencií má strana UK Independence Party (UKIP), ktorá celá „fandí“ vystúpeniu Británie z EÚ. A takmer desaťpercentná Liberálna strana je zase za status quo. Celkovo sú politické strany naklonené v prospech EÚ, ale zďaleka nemožno tvrdiť, že ide o jednoznačnú podporu.

A ďalej, na rozdiel od roku 1975 je terajšia kampaň oveľa viac pripravenejšia a sofistikovanejšia. Napríklad vplyvný think tank Business for Britain vydal vyše 1 000-stranovú knihu Change or Go: How Britain Would Gain Influence and Prosper Outside an Unreformed EU. K advokátom odchodu sa pridalo viacero vplyvných denníkov (Daily Mail, Daily Express, Daily Telegraph), kým napríklad v roku 1975 kampaňoval za odchod Británie z EÚ len jediný významný Morning Star. Euroskeptikom nahrávajú aj ekonomické problémy eurozóny či samotný fakt, že téma Európy ako taká nie je pre Britov dôležitá. Hlasovanie bude preto veľmi tesné – minimálne nemožno očakávať, že víťazstvo „eurooptimistov“ bude hladké.

Argumenty za a proti sú početné. Aktuálne sa EÚ podieľa približne polovicou na celkovom britskom exporte tovarov a služieb. Podľa londýnskeho Centra pre Európsku reformu by bol britský obchod s EÚ len polovičný, ak by nebola Británia v EÚ.

Zotrvanie Británie v Únii vo všeobecnosti podporili banky. V prípade Brexitu avizovala zmenu sídla jedna z najväčších bánk sveta – HSBC, ale sťahovať sa chce aj Deutsche Bank či J. P. Morgan. Podľa Goldman Sachs by britské City stratilo svoj status svetového finančného sveta. V britskom finančnom priemysle pracuje pritom vyše 2 mil. ľudí.

Pravdepodobne veľmi negatívny dopad by zažil automobilový sektor, lebo ten je predovšetkým v zahraničných rukách. Na autá z EÚ by mohlo byť uvalené dovozné clo vo výške 10 % a vývozné clo vo výške 15 %. Na druhej strane, aspoň spočiatku by bol export podporený poklesom libry. Jeden z mála neutrálnych názorov vyjadril šéf Toyoty Akio Toyoda, podľa ktorého bez ohľadu na to, či Británia z EÚ vystúpi alebo nie, Toyota bude naďalej v tejto krajine autá vyrábať.

Oficiálnu podporu na zotrvanie vyjadrila polovica firiem z akciového indexu v akciovom indexe FTSE 100 vrátane napríklad ropného koncernu Shell či ťažobnej firmy Rio Tinto. Ale nielen veľký biznis je proti odchodu, ale aj stredné a menšie firmy. Dokonca niektorým by prospela ešte väčšia integrácia. A z tých, čo sú za odchod, sa väčšina vyjadrila za zachovanie aspoň colnej únie. Na druhej strane, asi pätine firiem by neprekážalo ani spretrhanie všetkých bilaterálnych obchodno-zmluvných vzťahov s EÚ.

Centrálna banka je neutrálna – jej súčasný guvernér Mark Carney len „sucho“ skonštatoval, že v prípade Brexitu bude Bank of England robiť všetko potrebné, aby pomohla britskej ekonomike. Bývalý dlhoročný (2003 – 2013) a rešpektovaný guvernér Mervyn King sa nevyjadril, či bude hlasovať za alebo proti, čo trh dosť znepokojuje.

Podporu za zotrvanie Británie v EÚ vyjadrilo aj množstvo zahraničných politikov vrátane amerického prezidenta alebo napríklad aj MMF. Vo februári 2016 ministri financií krajín G20 skonštatovali, že odchod Británie by mohol byť šokom pre svetovú ekonomiku.

Advokátom udržania členstva v EÚ sa dokonca stal aj Europol, keď podľa jeho riaditeľa Brita Roba Wainwrighta by sa mohla ohroziť spolupráca v Európe. Krajina by stratila priamy prístup do databáz pašovateľov migrantov, teroristov a kybernetických zločincov. Na druhej strane však rešpektovaný generálmajor Julian Thompson oponuje, že členstvo v EÚ nemá nič spoločné s bezpečnosťou krajiny. Súhlasí s ním aj Boris Johnson, vplyvný starosta Londýna, podporovateľ Brexitu.

Mnohí argumentujú aj tým, že Brexit môže viesť k samotnému rozpadu Veľkej Británie. Škótsko je totiž viac „proEÚ“ a ďalšie referendum o odtrhnutí Škótska od Veľkej Británie – tentoraz úspešné – nebude dať dlho na seba  čakať. Hoci ho David Cameron odmieta.

Ale aj euroskeptici majú množstvo argumentov. Jedným z najčastejšie citovaných je, že Veľká Británia je dlhodobo čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ. Podľa rôznych zdrojov prispela v roku 2014 „v čistom“ asi 7 až 11 mld. eur. Ďalším častým argumentom odporcov je, že odchod by významne zlepšil domáci dopyt a postavenie domácich malých a stredných podnikateľov. Na odhady eurooptimistov, že Británia by mohla po svojom odchode stratiť 3 až 4 milióny pracovných miest, spravidla odpovedajú, že pracovné miesta sú spojené s obchodom, nie s politickou úniou. „Leaveri“ často porovnávajú Britániu s USA, Austráliou a Kanadou, ktoré prosperujú a nie sú v Európskej únii. Odporcovia pripomínajú aj to, že Británia má vyšší HDP na hlavu ako eurozóna, a aj to, že Británia rastie dlhodobo rýchlejšie ako eurozóna. Naozaj, ak porovnáme HDP na obyvateľa v roku 2015 s tým v roku 1998, potom z jedenástich pôvodných krajín eurozóny rástol HDP rýchlejšie len v Írsku a v Luxembursku, všade inde rástol pomalšie než v Británii.  

Euroskeptici Cameronovi vytýkajú, že nedokázal zastaviť imigráciu. Naopak, čistá imigrácia v roku 2015 dosiahla 336 000 osôb, najviac v histórii krajiny. Hoci z krajín EÚ pochádzala len polovica imigrantov, za posledné roky rastie imigrácia nielen z krajín mimo EÚ, ale aj priamo z EÚ. Cieľ stlačiť imigráciu pod 100 000 ročne do roku 2020 sa vzďaľuje.

Na argument zníženia vplyvu celosvetového vplyvu Británie po Brexite euroskeptici odpovedajú, že práve naopak − dnes má Veľká Británia malý vplyv v EÚ a potom by mala v medzinárodných organizáciách výrazne väčšie slovo (napríklad Británia je jeden z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady OSN).        

Na argument straty postavenia Londýna ako finančného centra euroskeptici odpovedajú, že rovnakému tvrdeniu čelili aj v 90. rokoch, keď sa Británia odmietala stať členskou krajinou eurozóny a napokon sa postavenie Londýna vôbec nezhoršilo, práve naopak.

Británia teda ide hlasovať. Hlasovanie môže mať vplyv na finančný trh už pred samotným hlasovaním. Nepôjde zrejme o výrazné posuny, skôr trh si bude chcieť počkať na výsledky. Napríklad niekoľko mesiacov pred referendom o škótskej nezávislosti v septembri 2014 akciový trh prestal rásť, stagnoval (po septembrovom hlasovaní klesol, ale nebol sám − klesli aj nemecké či americké akcie). Podobne aj britská libra niekoľko mesiacov pred referendom prerušila pomerne dlhé obdobie neustáleho posilňovania, stagnovala (a po referende zase pokračovala v posilňovaní).

Reakcia trhu na výsledky referenda budú, samozrejme, závisieť od  výsledkov. Ak Británia potvrdí svoje členstvo, nebude sa pravdepodobne diať nič mimoriadne – ale asi posilní britská libra. Ale ak Británia povie Európskej únii nie, možno očakávať výrazné turbulencie na finančnom trhu. Možno to porovnať s rokmi 2008/2009 – vtedy trhom zmietala veľká neistota, rovnako ako by zmietala aj po takomto výsledku referenda. Vtedy britské akcie (index FTSE 100) klesli v priebehu niekoľkých mesiacov o polovicu. Teraz  by mohli klesnúť rovnako, avšak za oveľa kratšie obdobie. Britská libra by sa oslabila nielen voči euru, ale hlavne voči americkému doláru. 

Ekonomicky by Británia čelila šoku ako v rokoch 2008/2009, vtedy v prvom štvrťroku 2009 klesol jej HDP až o 6 %. Podľa Center for Economic Performance pri London School of Economics by Británii okamžite klesol HDP o 6,3 % − 9,5 %. V najoptimistickejšom scenári by to bol pokles o 2,2 %. Krátkodobý dosah by bol teda výrazný – nielen na finančnom trhu, ale aj v reálnej ekonomike, a nielen v Británii, ale po celom svete, najviac v eurozóne.

Trh by sa musel zorientovať, čo ďalej. Vyberal by asi z týchto scenárov ďalšej spolupráce Británie z EÚ:

1. Nórsky model −  Británia by zostala členom Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý tvorí EÚ a Európske združenie voľného obchodu (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko) bez Švajčiarska. Stala by sa autonómnou v otázkach poľnohospodárstva, rybárstva, spravodlivosti a vnútorných záležitostí.

2. Švajčiarsky model − Británia by mohla vyrokovať bilaterálne zmluvy s EÚ výmenou za prístup na jednotný trh tak ako Švajčiarsko (ktoré má vyše 20 veľkých a vyše 100 menších „sektorových“ zmlúv s EÚ).

3. Turecký model – colná únia s EÚ.

4. Aplikácia štandardných pravidiel Svetovej obchodnej organizácie na prístup na európsky trh.

5. Špecifická zmluva medzi EÚ a UK.

Hlavný advokát odchodu – britská strana UKIP − navrhuje zónu voľného obchodu pre celý Commonwealth a špeciálnu dohodu o zóne voľného obchodu s EÚ. Nechce nadradenosť európskeho práva nad britským, jurisdikciu Európskeho súdneho dvora, voľný pohyb osôb a platby do rozpočtu EÚ. Spoluprácu medzi Veľkou Britániou a „zvyškom“ EÚ si predstavuje na spôsob aktuálnej spolupráce EÚ a Kanady. Podporovatelia zotrvania však tvrdia, že to by bol problém. Nemecko a Francúzsko vraj nikdy nedovolia, aby mala Británia po svojom odchode zvláštne zaobchádzanie. Navyše, rokovania môžu trvať roky. A zatiaľ môže byť britský tovar zaťažený clom, ale aj tak bude musieť plniť štandardy ako dnes.

Dlhodobo však situácia až taká čierna byť nemusí.

Podľa najpozitívnejšieho scenára think tanku Open Europe si môže Británia polepšiť do roku 2030 o 1.6 percentuálneho bodu na raste HDP ročne. To by bolo v tom prípade, keby plne využila dereguláciu a vyrokovala výhodné obchodné zmluvy. Realistický odhad je niekde medzi spomalením rastu o 0.8 percentuálneho bodu každý rok v porovnaní s rastom, keď by Británia zostala v EÚ, až po zrýchlenie rastu o 0.6 percentuálneho bodu na HDP každý rok do roku 2030. Open Europe teda vníma Brexit nielen ako dôvod na spomalenie rastu, ale aj ako príležitosť na jeho zrýchlenie. Celkovo možno tušiť, že Open Europe v skutočnosti nevie, aký by bol dosah, ale pripúšťa, že by mohol byť kladný. A tak je to správne − nikto nevie a ani nemôže vedieť dlhodobo predpovedať dosah Brexitu, a teda nemôže ani predpovedať, že bude negatívny. A napokon sa môže ukázať ako dobrý „deal“ pre Britániu.

Brexit by paradoxne mohol uškodiť viac „zvyšku“ Európskej únie. Turbulencie na finančnom trhu by sa mohli pretaviť nielen okamžite do reálnej ekonomiky, ale mohli by zvrtnúť politickú a ekonomickú integráciu Európy a eurozóny neefektívnym smerom. Európe by takýto významný oponent určite chýbal.