Často sa môžeme stretnúť s názormi, že nerovnosť v príjmoch či v bohatstve sa vo svete prehlbuje. Je to nespravodlivé, môže to viesť k sociálnym konfliktom a k celkovej labilite spoločnosti, napríklad aj k prepadom na finančnom trhu. A žiaducim liekom sa stáva aspoň čiastočné vyrovnanie príjmovej nerovnosti.

Príjmová nerovnosť sprevádza ľudstvo odpradávna, odľahčene by sa dalo povedať, že v podstate odvtedy, keď sa po prvom príjme v histórii zjavil príjem druhý. Nikdy neexistovala, neexistuje a nebude existovať spoločnosť, ktorej členovia, domácnosti by mali rovnaký príjem či rovnaké bohatstvo. Je však významný rozdiel, ako sa bohatstvo získava a ako sa prerozdeľuje.

V zásade možno získať bohatstvo predajom tovaru alebo služby na slobodnom trhu, t. j. dobrovoľnou výmenou úžitkovej hodnoty tovaru alebo služby pre kupujúceho za peniaze alebo inú protihodnotu pre predávajúceho. Bohatstvo predávajúceho rastie úmerne s jeho schopnosťami vytvoriť a predať hodnoty ďalším účastníkom trhu. Ľudia, ktorí majú tieto schopnosti najlepšie, sú najbohatší a také bohatstvo je spravodlivé.

Bohatstvo vzniká aj nedobrovoľnou výmenou moci za peniaze – vo verejnom sektore korupciou, v súkromnom sektore prostredníctvom čierneho obchodu či výpalníctva. V tomto prípade ide o zlyhanie funkcie a poslania štátu a získanie takého bohatstva je nespravodlivé.

Nepochybne, v každej krajine sveta existuje korupcia a čierna ekonomika, ale jej miera je veľmi rozdielna. Sú štáty, kde je korupcia výnimočná, ale existujú štáty, kde sa s korupciou stretnete pri každom styku aj s tou najnižšou úrovňou verejnej správy. Ak teda existujú štáty s vysokou mierou príjmovej nerovnosti, môže to byť víťazstvo slobodného trhu nad korupciou alebo, naopak, víťazstvo korupcie nad slobodným trhom. V prvom prípade príjmová nerovnosť vzniká extrakciou podnikateľských schopností, je spravodlivá a podporuje hospodársky rast. V druhom prípade je príjmová nerovnosť dôsledkom patológie moci, je nespravodlivá a hospodársky rast zabíja. A teda, štáty treba rozlišovať a nehádzať všetky krajiny s vysokou príjmovou nerovnosťou do jedného „negatívneho" vreca.

Príjmová nerovnosť sa v každom štáte prerozdeľuje − v rozličnej miere a, samozrejme, aj v prospech rozličných cieľových skupín. Na jednej strane stoja štáty s vysoko progresívnym zdanením a so silnými sociálnymi transfermi v prospech nízkopríjmových sociálnych skupín, na druhej strane štáty, kde „vládca" prerozdeľuje svoje bohatstvo len armáde, aby ho ochránila pred „hladnými poddanými". V prvom prípade existuje slobodná ekonomika, ktorá generuje dostatok príjmov na prerozdelenie, dokonca je v záujme vlády, aby v systéme progresívneho zdanenia dosiahlo čo najviac ľudí čo najvyššie príjmy. Slobodný trh je tu nevyhnutný. V druhom prípade je systém zameraný len na ochranu bohatstva najbohatšej časti spoločnosti, slobodný trh nie je. A teda, nielen bohatstvo, ale aj jeho prerozdeľovanie sa líši v kvalite a kvantite.

Merať príjmovú nerovnosť možno viacerými spôsobmi, ale jedno majú spoločné – ide o porovnanie celkového príjmu bohatšej časti populácie a celkového príjmu chudobnejšej populácie. Najčastejšie sa používa tzv. Giniho koeficient (podľa talianskeho štatistika Corrada Giniho), ktorý meria odchýlku od absolútne rovnomerne rozdeleného príjmu medzi domácnosti. Potom Giniho koeficient nula znamená absolútnu rovnosť príjmu alebo bohatstva a koeficient jeden je absolútna nerovnosť príjmu alebo bohatstva (tzn. jedna domácnosť drží všetok príjem alebo bohatstvo).

Giniho koeficient je vhodný hlavne na porovnávanie krajín navzájom a používa ho aj index ľudského rozvoja (angl. Human Development Index, HDI), ktorý zostavuje Organizácia Spojených národov a ktorý vlastne opisuje priemernú kvalitu života v jednotlivých krajinách. V každej skupine štátov s vysokou, strednou a nízkou mierou ľudského rozvoja možno nájsť krajiny s vysokou i nízkou príjmovou nerovnosťou. Neplatí teda, že čím je príjmová nerovnosť nižšia, tým je kvalita života lepšia.

Je pravda, že krajiny s nižšou kvalitou života majú celkovo vyššiu príjmovú nerovnosť, ale to súvisí s tým, že majú aj vyššiu korupciu (podľa indexu korupcie od Transparency International). Dokonca medzi indexom ľudského rozvoja a mierou korupcie je zjavná súvislosť – čím vyššia korupcia, tým nižšia pozícia krajiny v indexe ľudského rozvoja. Kvalita života je viac závislá od korupcie (ktorá vypovedá o stave celkovej spoločnosti) než od príjmovej nerovnosti.

Krajinami s najväčšou príjmovou nerovnosťou na svete sú Južná Afrika, Botswana, Seychely, Mikronézia, Komory či Haiti. Naopak, najnižšiu nerovnosť majú Ukrajina, Slovensko, Bielorusko, Švédsko, Dánsko a Nórsko.

Hoci existujú krajiny, kde sa príjmová nerovnosť dlhodobo zvyšuje, celkovo sa za posledných 30 rokov mierne znížila. A to hlavne vďaka ekonomickému rastu v rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách, kde sa vo viacerých z nich zlepšila situácia strednej triedy (napríklad v Brazílii). Vo vyspelých krajinách sú tendencie zmiešané – v niektorých rastie a v niektorých klesá.

Americká ekonomika patrí medzi ekonomiky krajín s vyššou mierou príjmovej nerovnosti. Spomedzi takmer 50 krajín s vysokou mierou ľudského rozvoja (USA boli v roku 2015 na ôsmom mieste) majú porovnateľnú vysokú nerovnosť len Argentína, Čile a Izrael. Všetky ostatné krajiny s vysokou kvalitou života mali nižšiu príjmovú nerovnosť. USA majú vyššiu príjmovú nerovnosť ako polovica krajín so strednou a ako polovica krajín s nízkou kvalitou života. Príjmová nerovnosť sa v tejto krajine dlhodobo veľmi mierne zvyšuje. Avšak za posledných 30 rokov najviac na svete vzrástla príjmová nerovnosť v Číne a dnes je vyššia ako v USA.

Pre chudobnejšiu vrstvu spoločnosti sú typické sociálne príjmy, pre strednú vrstvu pracovné príjmy. Sociálne príjmy zvyčajne nadväzujú na pracovné príjmy (napríklad dôchodok či dávka v nezamestnanosti často bývajú ako percento z priemernej mzdy a pod.) a pomer medzi príjmami chudobnejšej a strednej vrstvy sa nemení. Ľudia však prechádzajú z jednej sociálnej skupiny do druhej, a keďže celosvetovo Giniho koeficient klesá, pri väčšine krajín ide o prechod z tej chudobnejšej vrstvy do bohatšej. Nemožno však hovoriť o masových prechodoch. Aby ľudia prechádzali z nižšej do vyššej príjmovej skupiny (čím, mimochodom, bohatne celá krajina), sú potrebné štrukturálne reformy − v prospech slobodného podnikania −, a tých je ako šafranu.

Kým pre strednú vrstvu sú typické pracovné príjmy, pre bohatšiu vrstvu spoločnosti sú typické kapitálové príjmy − jednak zisky z hlavnej činnosti (vlastnej práce, športu – čo je tiež druh podnikania a pod.) a jednak zisky z investícií na kapitálovom trhu (výnosy z dlhopisov, dividendy, zisky z predaja cenných papierov). Pracovné príjmy rastú pomerne stabilne, ale z dlhodobého hľadiska výrazne pomalšie ako kapitálové príjmy. Navyše, inflácia postihuje pracovné príjmy viac ako kapitálové príjmy – a to aj relatívne (vzhľadom na veľkosť rastu príjmu), aj absolútne (v kapitálových príjmoch sa inflácia často priamo odzrkadlí).

Za posledných 20 rokov rástli nominálne mzdy v USA priemerným ročným tempom 3 %. Najvyšší zaznamenaný medziročný rast bol +4,3 % a najnižší +1,3 %. Na druhej strane, ak zoberieme do úvahy zisky na akciu z akciového indexu S&P 500, potom korporátne zisky rástli dlhodobo priemerne o 7 % ročne. Na rozdiel od miezd však boli oveľa volatilnejšie – zaznamenaný bol aj vyše 40-percentný rast a takmer 40-percentný medziročný pokles. Podobne sa vyvíjal aj samotný akciový index. Keďže postupne rástol pomer ceny akcií k ziskom (P/E ratio), index rástol dokonca rýchlejšie ako zisky firiem zúčastnených v indexe, a to približne 8-percentným tempom. A mal ešte vyššiu volatilitu ako zisky akcií – za posledných 20 rokov medziročne najviac vzrástol o dve tretiny a najviac klesol o polovicu. Podobné čísla dostaneme aj pri porovnaní nemeckých miezd a akciového indexu DAX.

Samozrejme, kapitálové zisky netvoria len príjmy z akcií, ale je evidentné, že celkovo kapitálové príjmy sú dlhodobo vyššie ako pracovné príjmy. Preto vzniká prirodzene tlak na rýchlejší rast bohatstva vo vyššej príjmovej skupine. V dobrých časoch sa tento prepad ešte zvýrazňuje, naopak, v zlých časoch, keď sa zisky a ceny akcií znižujú a kapitálové výnosy na dlhopisoch sú len slabou náplasťou na celkové straty, slabnúce kapitálové príjmy čelia pomerne stabilným pracovným príjmom a celková príjmová nerovnosť v spoločnosti sa znižuje. Istým vankúšom je to, že aj stredná vrstva sa zúčastňuje na kapitálových príjmoch − ak svoje úspory investuje na finančnom trhu (druhý, tretí pilier a rôzne iné sporenia hlavne v akciách).

A teda, celkovo je príjmová nerovnosť prirodzeným odzrkadlením ľudskej rôznorodosti a aj sa tvorí na slobodnom trhu, je spravodlivá. V každej spoločnosti existuje miera prerozdeľovania, ktorá spoločnosť stabilizuje, ale zároveň sa musí tvoriť bohatstvo na slobodnom trhu, aby bolo čo prerozdeľovať. Vzhľadom na to, že bohatstvo nižšej a strednej vrstvy závisí od pracovného príjmu a bohatstvo vyššej vrstvy od kapitálového príjmu alebo od zisku z podnikania a ten je dlhodobo vyšší, príjmová nerovnosť má tendenciu zvyšovať sa. V slobodnej spoločnosti je teda zvyšovanie príjmovej nerovnosti v poriadku.