25. marca 2017 sa má v Ríme konať dôležitý summit Európskej únie. Termín a miesto nie sú vybraté náhodou, pred 60 rokmi sa tu zrodila Rímska zmluva medzi Talianskom, Francúzskom, Nemeckom, Holandskom, Belgickom a Luxemburskom, ktorá položila základy ďalšej integrácie v Európe. Aj na tohtoročnom stretnutí sa bude hovoriť o európskej budúcnosti.

Európska komisia pripravila 5 základných scenárov:

1. „Udržanie doterajšieho kurzu". Podľa tohto scenára by EÚ pokračovala v doterajšom smerovaní bez významných zmien.
2. „Len jednotný trh". EÚ by smerovala len k posilneniu jednotného trhu bez bližšej spolupráce napríklad v oblasti migrácie, bezpečnosti a obrany.
3. „Tí, ktorí chcú viac, budú robiť viac". Ide vlastne o program dvojrýchlostnej Európy – niektoré krajiny sa môžu v niektorých oblastiach integrovať viac.
4. „Robiť menej, ale efektívnejšie". Vo vybraných oblastiach by sa EÚ zamerala na väčšiu mieru integrácie, ale v ostatných by konala menej.
5. „Robiť viac spolu". Tento scenár predpokladá najväčšiu mieru integrácie vo všetkých oblastiach.

Z pohľadu menovej únie najnižšiu mieru integrácie predstavuje 2. scenár, kde by bola spolupráca krajín eurozóny najviac obmedzená. O niečo viac „integračný" je 4. scenár, podľa ktorého by krajiny eurozóny vykonali niekoľko krokov k stabilizácii eurozóny, ale spolupráca v oblasti zamestnanosti a sociálnej politiky by zostala obmedzená. Nasleduje 1. scenár smerujúci k postupnému naplneniu funkcionality menovej únie. Potom 3. scenár, ktorý je alternatívou prvého scenára s tým, že časť členov eurozóny by prehĺbila spoluprácu v oblasti daní a sociálnych štandardov. Najväčšiu integráciu ukazuje 5. scenár, ktorý predstavuje plnú menovú a fiškálnu integráciu v Európe, tak ako bola stanovená v tzv. Reporte piatich prezidentov¹.

Európske inštitúcie sú, prirodzene, za čo najväčšiu integráciu a bezpochyby preferujú piaty, „najviac integračný" scenár, lebo posilňuje ich vlastné postavenie. Pri národných vládach je situácia komplikovanejšia, pretože musia zvažovať výhodu a nevýhodu mať svoje vlastné kompetencie a okrem toho sú so svojimi voličmi spojené viac než európske inštitúcie. A nie všade je väčšina voličov za väčšiu mieru integrácie.

Preto Európska komisia ústami svojho predsedu Jeana-Claudea Junckera navrhla tretí scenár, ktorý je pre ňu o niečo horší ako ideálny piaty scenár, ale oveľa viac priechodnejší. Postavili sa zaň predbežne Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko. Ide o štyri najväčšie ekonomiky eurozóny a o dva roky aj celej Európskej únie. Prvé tri krajiny sú aj zakladateľskými krajinami európskej integrácie.

Z pohľadu stability menovej únie je však „deklarácia" o integrácii jedna vec a a samotná prax druhá vec. Aj keď, samozrejme, krajiny sa postupne menia, dobrým faktorom na zistenie menovej integrácie je pozrieť sa na to, ako sa vyvíjal menový kurz členských krajín menovej únie navzájom pred vstupom týchto krajín do eurozóny. Tam, kde sa vyvíjal vzájomný kurz podobne, je predpoklad, že aj po vstupe do únie bude medzi nimi menej problémov vyplývajúcich z podstaty samotného fungovania menovej únie. A naopak.

Rozhodnutie o vytvorení menovej únie prišlo v roku 1987 počas funkčného obdobia šéfa Európskej komisie Francúza Jacquesa Delorsa. Neskôr sa už len toto rozhodnutie postupne zazmluvnilo v Maastrichtskej zmluve a inštitucionalizovalo najprv do vytvorenia ECB a potom do samotného spustenia menovej únie od 1. 1. 1999.

Pozrime sa na vývoj menových kurzov v období 10 rokov pred spustením poslednej fázy eurozóny v roku 1999, a teda v rokoch 1988 až 1998. Extrémne vysokú vzájomnú koreláciu mali, tzn. veľmi podobne sa vyvíjali,  nemecká marka, francúzsky frank, belgický/luxem-burský frank, holandský gulden a rakúsky šiling. Na druhej strane, podobne sa navzájom vyvíjali aj talianska líra, španielska peseta, portugalské escudo a grécka drachma. Miera vzájomnej korelácie v rámci južanskej skupiny však bola výrazne menšia ako v prípade severskej skupiny. Najmenší celkový vzťah s ostatnými menami v rámci Európskej únie mali drachma, líra a fínska marka.

Ak zoberieme do úvahy ešte dlhšie obdobie, povedzme 20 rokov pred vznikom menovej únie (1978 − 1998, resp. hlavne 1978 – 1988), výsledky sú podobné. Je tam však niekoľko rozdielov. Predovšetkým všetky meny s výnimkou gréckej drachmy mali medzi sebou bližší vzťah. Jednoducho, z pohľadu mien bola budúca eurozóna s výnimkou Grécka v osemdesiatych rokoch kompaktnejšia než v deväťdesiatych, kde sa začala členiť na dve veľké skupiny.  A ďalej, Francúzsko vtedy viac korelovalo s Talianskom či so Španielskom než s Nemeckom alebo Holandskom.

Z toho vyplýva niekoľko myšlienok:

1. Predovšetkým samotná myšlienka menovej únie v tom čase, keď sa začala presadzovať, na konci osemdesiatych rokov, vyzerala z pohľadu pohybu vzájomných kurzov oveľa prirodzenejšie ako neskôr.
2. Stabilita menového kurzu sa mala sledovať dlhšie ako len dva roky pred vstupom² a kritériom mala byť postupná konvergencia kurzov. Lebo krajiny nevstupujú do eurozóny na krátke obdobie, ale „navždy". Krajiny by boli pred vstupom donútené urobiť také štrukturálne reformy, aby ich trh prirodzene ocenil stabilným kurzom.
3. Menová únia mala vzniknúť najprv medzi Nemeckom, Rakúskom a Beneluxom a potom sa mali postupne pridávať ďalšie krajiny, tak sa neskôr pridalo napríklad aj Slovensko.
4. Rozdiely medzi krajinami sú dlhodobé. Menová únia rozdiely medzi krajinami neodstránila.
5. Menová únia mala byť ekonomickým, nie politickým projektom. Grécko je očividným príkladom, keď to nefunguje.
6. Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko nie sú kompatibilné a bez fiškálnej únie bude ich integrácia komplikovaná. Ak sa elity rozhodnú pre fiškálnu úniu, budú potrebné finančné transfery z jednej krajiny do druhej. Na to bude potrebná aj politická únia. Sú však na to pripravené elity v jednotlivých krajinách a hlavne  voliči?

________________________________________________________________________________________

¹ Report piatich prezidentov je dokument z júna 2015, ktorý načrtáva cestu k plnej menovej a fiškálnej únii do roku 2025. Predložil ho prezident Európskej komisie Jean – Claude Juncker, prezident EÚ Donald Tusk, prezident euroskupiny (ministrov financií eurozóny) Jeroen Djisselbloem, prezident ECB Mario Draghi a prezident Európskeho parlamentu Martin Schultz.

² Dva roky pred rozhodnutím o vstupe krajiny do EMÚ sa nesmie kurz vstupujúcej krajiny viac vychyľovať od stanoveného kurzu (tzn. centrálnej parity).  Hlavne nesmie oslabovať, pri posilňovaní je možné udeliť výnimku (Slovensko malo dve takéto výnimky).