V USA prešla daňová reforma oboma komorami amerického parlamentu – Kongresu – a čaká sa len na podpis prezidenta Donalda Trumpa. Súčasťou daňovej reformy je aj zníženie výdavkov na zdravotníctvo, a keďže v novembri 2018 sa konajú parlamentné voľby, Trump s podpisom otáľa. Ak by daňovú reformu podpísal až v januári, začala by platiť od roku 2019, a teda po týchto voľbách.

Tak či tak, ide o najvýznamnejšie zníženie daní za posledných 30 rokov a z politického hľadiska ide o víťazstvo Republikánskej strany a hlavne samotného prezidenta. Z ekonomického hľadiska ide o víťazstvo celej krajiny.

Pri fyzických osobách zostáva doterajších sedem daňových pásem. Zo siedmich sadzieb ostávajú len dve sadzby a ostatných päť sa znižuje. Najvyššia sadzba sa znižuje z 39.6 % na 37 %, najnižšia desaťpercentná zostáva. Odpočítateľné položky sa zvyšujú. Pri právnických osobách sa znižuje sadzba z 35 % na 21 %, zrýchľujú sa niektoré odpisy. Zmeny sú pri fyzických osobách dočasné, platia do roku 2025 (samozrejme, ich platnosť môže byť predĺžená). Pri právnických osobách sú zmeny trvalé.

Nie je možné spoľahlivo odhadnúť výsledky reformy. Zníženie daní by malo priniesť zvýšenie hospodárskeho rastu, ale nie je napríklad jasné, ako sa pretransformuje vyšší zisk firiem do investícií alebo do miezd alebo či zostane akcionárom. Nie je ani jasné napríklad to, koľko z odhadovaných 3 bil. USD, ktoré americké firmy schovávajú v zahraničí, sa podarí dostať späť do USA. Ale podľa hrubých odhadov by sa mal len kvôli zníženiu daní verejný dlh navýšiť v najbližších desiatich rokoch okrem „normálneho“ prírastku o ďalších 1.5 bil. USD (dnes je 20.6 bil. USD). Zároveň by sa mal  zvýšiť aj hospodársky rast, a tak čisté zvýšenie verejného dlhu kvôli reforme by malo dosiahnuť v tomto 10-ročnom období podľa viacerých odhadov od pol bilióna až po 1 bilión dolárov.

To bude mať samozrejme aj vplyv na každoročné výsledky hospodárenia verejnej správy. Federálny rozpočet USA bol v prebytku naposledy v roku 2002, odvtedy je neustále v deficite. Extrémne výsledky dosiahol v rokoch 2009 a 2010, vtedy sa hospodárilo so schodkom približne 10 % HDP. Potom sa deficit postupne zlepšoval a na začiatku roku 2016 dosahoval len 2.2 % HDP. Odvtedy sa však začal opätovne zhoršovať a aktuálne dosahuje 3.4 % HDP.

Riešenia problému nadmerného deficitu znížením verejných výdavkov sú obmedzené. V roku 2017 zo 4 bil. USD celkových federálnych výdavkov až 63 % tvorili povinné (tzv. mandatórne) výdavky na zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie (spolu 2.5 bil. USD). Na obranu išlo 15 % rozpočtu (takmer 600 mld. USD) a na čisté úroky z verejného dlhu 7 % výdavkov (270 mld. USD). Ostatné bežné a kapitálové výdavky sú vo výške 15 %. A tak teda niet veľmi s čím hýbať.

Výdavky na dlh a aj na obranu sú stabilné. Ostatné výdavky tvoria malý podiel na rozpočte a navyše investície do infraštruktúry by ich mali zvýšiť. Jediná cesta je znížiť mandatórne výdavky. Tu ale čelíme neúprosnej demografickej zmene, kvôli starnutiu populácie tieto výdavky neustále prirodzene rastú. A navyše sú politicky veľmi citlivé. Celkovo sú teda na výdavkovej strane obmedzené možnosti „boja“ proti deficitu a napokon neostane nič iné, len sa spoľahnúť na vyšší hospodársky rast.

Vo všeobecnosti platí, že čím nižšie dane, tým pre ekonomiku lepšie – viac peňazí zostane v súkromnom sektore než vo verejnom sektore. V súkromnom sektore je základnou motiváciou dosiahnuť zisk, lebo len ten umožňuje pokračovanie podnikania. Naproti tomu vo verejnom sektore nie je motivácia dosahovať zisk – naopak, tam je motivácia dosiahnuť svoje znovuzvolenie prostredníctvom výdavkových programov. Iná motivácia – iná efektivita.

Zároveň v súkromnom sektore rozhoduje o alokácii peňazí množstvo účastníkov, vo verejnom sektore málo. Jedno euro, dolár či iná menová jednotka má v súkromnom sektore „viac pánov“ než vo verejnom sektore a jej použitie je zvažované starostlivejšie. Celkovo hlavnou úlohou verejného sektora by mal byť len dobrý servis pre súkromný sektor, vrátane pri projektoch, kde sú úspory z rozsahu. A taktiež aj primerané vyrovnávanie sociálnych rozdielov, lebo nie všetci sa rodíme s rovnakými schopnosťami. Samozrejme, tu je kľúčová definícia slova „primerane“, aby do sociálnej siete padali len tí, ktorí sa objektívne nevedia na trhu „uživiť“, a nie všetci voliči.

Z dlhodobých údajov je zrejmé, že v krajinách, kde súkromný sektor prerozdeľuje menej peňazí, je HDP na obyvateľa vyššie, domácnosti sú bohatšie. A dokonca, aj verejný sektor je v týchto krajinách v lepšom stave – vlády hospodária s nižším deficitom alebo dokonca s prebytkom a tieto krajiny majú aj nižší verejný dlh. A naopak, krajiny s vysokým prerozdeľovaním majú zvyčajne vo verejnom sektore nerovnováhy. Výnimkou sú európske severské krajiny, ktoré prerozdeľujú veľa a napriek tomu sú bohaté a verejné sektory sú v rovnováhe. Ale tie majú zároveň nízku mieru korupcie.

Typickým kandidátom na „liečebnú kúru“ je Francúzsko, kde sa cez verejný rozpočet prerozdeľuje až 56 % HDP. Napriek tomu (alebo vďaka tomu) rastie krajina len pomaly a navyše aj tak je verejný rozpočet v nerovnováhe. Deficit je veľmi vysoký a rastie aj verejný dlh. Zdrojom úspor by mali byť predovšetkým výdavky na sociálnu ochranu, ktoré sú z EÚ úplne najvyššie. Dosahujú až tretinu HDP – v EÚ 29 %, na Slovensku 18 %. Iným príkladom je Grécko, kde postupne verejné prerozdeľovanie narastalo z tretiny HDP na polovicu HDP, ale na kvalite verejných služieb a stabilite verejných financií sa to neprejavilo (aj keď objektívne, aj tu je starnutie populácie zjavné).

Daňová reforma Donalda Trumpa môže byť pre tieto krajiny inšpiratívna.

Autor: Richard Tóth