V októbri 2011 sa lídri EÚ dohodli s Gréckom na odpustení 50 % dlhu vlastnených súkromnými veriteľmi, a teda 103 mld. z celkového súkromného dlhu 206 mld. eur. Túto sumu predbežne schválila väčšina veriteľov, podrobnosti sa mali dohodnúť neskôr. Veritelia si na rokovania s Gréckom vytvorili vlastnú komisiu, ktorá má tieto detaily dohodnúť v priebehu januára t. r., inak Grécko nedostane ďalšiu tranžu finančnej pomoci a v marci neriadene zbankrotuje.

Hoci sa vynorili špekulácie o požiadavke gréckej strany o odpustení až 75 % dlhu, zatiaľ to vyzerá, že sa rokuje len o samotných podmienkach už dohodnutej sumy. Konkrétne o  tom, akú časť Grécko vyplatí v hotovosti a akú v nových dlhopisoch a ďalej o parametroch nových dlhopisov (výnos a splatnosť). Dohoda má pomôcť znížiť verejný dlh zo súčasných asi 170 – 180 % HDP na 120 % HDP v roku 2020 a ukončiť špekulácie o udržateľnosti gréckeho verejného dlhu. Podľa nášho názoru je to len iluzórne.

Samotné stanovenie samotnej cieľovej úrovne v takom dlhom horizonte má pri množstve rôznych premenných len deklaratórny význam. Inšpiráciou bol pravdepodobne aktuálny dlh Talianska, kľúčovej krajiny eurozóny. Lídri EÚ tak možno chceli trhom naznačiť, že túto úroveň považujú za udržateľnú (v prípade Talianska – ak sa zníži nákladovosť dlhu - ju považujeme za udržateľnú aj my).

Pri gréckom verejnom dlhu na HDP však nejde len o vývoj samotného dlhu, ale aj o vývoj HDP. V roku 2010 nominálny grécky HDP dosahoval podľa údajov európskeho štatistického úradu 20 100 eur na obyvateľa. Štrukturálne podobné, ale menej zadlžené Portugalsko 16 200 eur a napríklad ešte menej zadlžené a štrukturálne možno lepšie Slovensko len 12 100 eur. Iné porovnanie – pri HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily meny (v podstate pri zohľadnení cenovej hladiny) Grécko dosahovalo v roku 2010 90 % HDP celej EÚ, výrazne priemyselnejšie Taliansko 101 %, Portugalsko 80 % a Slovensko  74 %.

Grécky HDP je nadhodnotený, a aby sa ekonomika dostala do rovnováhy, musí klesnúť. Jednoducho, Grécko musí schudobnieť na úroveň primeranú stavu jeho ekonomiky.  Samozrejme, odhadnúť túto úroveň je komplikované, ale snáď by to malo byť menej ako štrukturálne podobné Portugalsko (ktoré má však vyrovnanejšie verejné financie, na druhej strane vyšší súkromný dlh) a snáď len o niečo viac ako susedné Turecko. Pravdepodobne by mal byť HDP na obyvateľa nižší aj v porovnaní so slovenským.

A teda grécky HDP by sa mal znížiť minimálne o tretinu až o polovicu. Napriek aktuálne rokovanému odpusteniu časti dlhu by tak podiel verejného dlhu na HDP poľahky presiahol 200 % HDP. Krajina by tak potrebovala vyššie odpustenie dlhu. Alebo vyššie odkupy prostredníctvom ECB či masívnejšiu privatizáciu.

To by však riešilo len minulosť. Následne by krajina musela dostať svoje bežné hospodárenie do rovnováhy (mať vyrovnanú primárnu bilanciu) a až následne by sa mohla vydať na opatrnú cestu rovnovážneho zvyšovania HDP. Za podmienky, že uskutoční hlboké štrukturálne reformy – zjednoduší podnikanie, zlepší vymožiteľnosť práva, zredukuje aparát verejnej správy a pod. A ešte lepšie – „zlepší“ konkurencieschopnosť gréckej populácie, jej podnikavosť, patentovú vynaliezavosť a pod. Či je toto vôbec pravdepodobné, dáva tušiť napríklad rozdiel medzi radikálnymi krokmi Lotyšska na nastolenie rovnováhy v roku 2009 a „trpkým ničnerobením“ Grécka za posledné roky. V každom prípade ide o beh na veľmi dlhú trať.

Vystúpenie krajiny z eurozóny a následná devalvácia by znamenali aj relatívne priaznivý krátkodobý impulz (časť drahého importu by nahradila domáca produkcia a export vrátane cestovného ruchu by bol medzinárodne atraktívnejší). Na druhej strane by zahraničné záväzky zdraželi, bankový sektor by sa zrútil a nerovnováha medzi domácou produkciou a domácim dopytom by nejaký čas pretrvala. Krajina by tak či tak musela schudobnieť a nastoliť kroky na dosiahnutie rovnováhy. Pri zotrvaní Grécka v eurozóne je aj vyššia pravdepodobnosť externej pomoci (aj v podobe nastolenia štrukturálnych pravidiel zvonka).

A teda v strategickom záujme Grécka je zotrvanie v eurozóne, pre eurozónu naopak. Krátkodobo by síce nastali turbulencie – zvyšok eurozóny by musel okamžite garantovať svoju celistvosť. Dlhodobo by však bolestivý proces nastoľovania dlhodobej makroekonomickej rovnováhy v Grécku prebiehal mimo eurozóny (a teda aj mimo Slovenska).

Zachovanie statusu quo je možné iba za podmienok, že sa eurozóna zmení na fiškálnu úniu a zjednodušene nemecký pracujúci bude dotovať gréckeho nepracujúceho. Bez účinných štrukturálnych reforiem v Grécku by to bolo pre eurozónu zhubné.

O krátky čas sa dozvieme podrobnosti o podmienkach odpustenia dlhu. Dráma sa však nekončí.