Na jar tohto roku Trump vyhlásil, že obchodné vojny sú dobré, lebo sa dajú ľahko vyhrať. A veruže nelenil a takmer okamžite pristúpil k činom. To, či mal pravdu, sa už čoskoro dozvieme. Súdiac podľa doterajších výsledkov dokázal priniesť len dočasnú eufóriu, pričom výsledky žiadnej z jeho politík nie sú preukázateľne pozitívne.

Posledný májový deň Trumpova administratíva opätovne spustila frontálny útok na všetkých svojich hlavných obchodných partnerov a spojencov, a opakovane začala ofenzívu proti tradičnému ideologickému nepriateľovi, Číne.

Zatiaľ nevieme presne zadefinovať, čo znamená „vyhrať vojnu“, ale v prípade odvetných opatrení obchodných partnerov USA sa svetovému hospodárstvu len pohorší a ekonomické vyhliadky do budúcna budú pre celý svet horšie.

Uvalením colných taríf na dovoz ocele a hliníka z celého sveta, vrátane Európskej únie, Kanady a Mexika, teda obchodných partnerov USA, s ktorými zdieľa spoločnú hranicu, plní Donald Trump jeden zo svojich predvolebných sľubov, že vo všetkom, čo urobí, bude Amerika na prvom mieste (anglicky „America first“).

To však nie je nič nové. Je predsa prirodzené, že všetci americkí prezidenti kládli americké záujmy na prvé miesto, lebo inak by nemali šancu pomýšľať na znovuzvolenie. Len nikto z nich tak tvrdo a jednostranne nekládol dôraz práve na uprednostňovanie amerických záujmov ako Donald Trump.

Väčšina amerických prezidentov si uvedomovala dlhodobé benefity, ktoré Amerike prinášala medzinárodná spolupráca a usporiadanie medzinárodného hospodárskeho systému tak, aby v ňom platili pravidlá, na dodržiavanie ktorých americká vláda dbala. Väčšine amerických prezidentov bolo toto jasné, ale Donaldovi Trumpovi zjavne nie. Jemu sa totiž zdá, že vykonávanie úradu amerického prezidenta nie je normálna práca, ale nejaká forma show, v ktorej sú navyše výsledky nepodstatné.

Trumpovo posolstvo však medzi americkými voličmi fungovalo, pretože v americkom ekonomickom systéme existujú hlboké nerovnováhy, ktoré bežným Američanom neprinášali žiaden úžitok. Globalizácia priniesla korporáciám bohatstvo a bežným občanom zlacnela spotrebné tovary. Mnohí však v globalizácii videli nepriateľa, ktorý im kradne pracovné miesta.

Voľný obchod s minimom bariér má však tiež svoju cenu a s tým, vzhľadom na niektoré zo svojich vlastných praktík, jednoznačne súhlasia aj Číňania. Lenže Trumpove postupy zjavne nevyliečia podstatu problému, ale naopak, môžu spôsobiť ešte väčšie škody. On sám sa tak stáva šarlatánom, ktorý ľuďom predáva hadí olejček namiesto toho, aby bol serióznym lekárom.

Zavedenie taríf proti obchodným partnerom v severoamerickom zoskupení voľného obchodu známom ako Nafta znamená, že Trump v dlhotrvajúcich rokovaniach s Mexikom a Kanadou uprednostňuje zrušenie dohody o bezbariérovom obchode, viac ako akýkoľvek vlastný ústupok. To isté zdá sa platí aj v prípade EÚ.

Táto vyjednávacia taktika by mala byť pre Čínu výstrahou. Ak je Trump ochotný na presadzovanie vlastných záujmov siahnuť po zbraniach ťažkého kalibru už v rokovaní so susedmi či spojencami, pri vyjednávaní s Čínou pravdepodobne bude ešte brutálnejší.

Minister amerického obchodu Wilbur Ross navštívil Peking začiatkom júna, aby zatlačil na čínsku protistranu a minimálne sa pokúsil znížiť schodok obchodnej bilancie s Čínou, ktorý dnes predstavuje zhruba 375 miliárd dolárov. Jeho návšteva však priniesla len dohodu o urovnaní sporu nad nezákonným podnikaním čínskeho telekomunikačného gigantu ZTE v objeme 1,2 miliardy dolárov a vytvorením rezervy na ďalších 400 miliónov.

Aj to však bol len dočasný pokoj zbraniam, keďže len niekoľko dní po Rossovej návšteve Číny Trumpova administratíva predsa len pristúpila k zavedeniu taríf na čínsky dovoz v objeme 50 miliárd dolárov.

Za súčasným ekonomickým nátlakom USA na Čínu totiž stojí rastúci antagonizmus amerického politického establišmentu voči Číne ako rýchlo rastúcej mocnosti, ktorá ako jediná predstavuje hrozbu ohrozujúcu hegemóniu USA. Sila Pekingu tkvie v autoritatívnom postavení komunistického režimu na domácej politickej scéne a rastúci ekonomický vplyv, ktorý sa postupne premieta na silnejšie postavenie Číny v medzinárodných vzťahoch.

Čo však súčasný prezident skutočne mieni, nevie presne povedať nik. Častá zmena vyjednávacej pozície USA však môže súvisieť so zmenou na poste prezidentových poradcov. Preto to, čo platilo včera, už dnes platiť nemusí. A toto nie je dobrá obchodná taktika v medzinárodnej diplomacii. Pred pár mesiacmi vyhlásil americký minister financií Steven Mnuchin, že vedenie obchodnej vojny na všetkých frontoch je „pozastavené“. Nedávno nazval obchodný radca Peter Navarro jeho vyjadrenie „nešťastným“.

Časté zmeny pozície vo vyjednávaní s obchodnými partnermi však môžu byť súčasťou Trumpovej taktiky toho, ako možné výsledky predá voličom doma na jednej strane a ako ich presadí naprieč rozsiahlym republikánskym štruktúram vo svojej administratíve na strane druhej. V rámci Trumpovej administratívy totiž existujú zástancovia tvrdej línie, ktorých počet postupne narastá. Rozdiely v očakávaniach zástancov tvrdej línie a obavami z nepriaznivých účinkov zavedenia taríf na domácich výrobcov, či strach z odvetných opatrení protistrán môžu taktiež vysvetľovať tieto zmeny.

Aj keď sa niekedy zdá, že Trumpova netrpezlivosť je hlavným problémom, bol to on, kto sa začiatkom júna stretol s dlhodobým ideologickým rivalom, severokórejským vodcom Kim Čong Unom. Napriek tomu, že súčasťou stretnutia bolo podpísanie dohody o utlmení severokórejského jadrového programu pod podmienkou, že sa USA vzdajú vojenských manévrov s Južnou Kóreou, skúsení diplomati na totálne odzbrojenie Severnej Kórey neveria a považujú to len za akúsi formu mediálnej show, ktorej je americký prezident hlavnou hviezdou.

Pozorovatelia poznamenali, že Ivanka Trumpová získala súhlas na kúpu čínskych ochranných známok niekoľko dní pred tým, ako jej otec Donald Trump zrušil rozhodnutie zákazu nákupu amerických komponentov čínskej telekomunikačnej firmy ZTE, ktorá mimochodom porušila americké sankcie uvalené na Irán a Severnú Kóreu.

Zdá sa, že Trump je presvedčený, že je to on, kto je najlepším obchodníkom na svete a že tvrdým vyjednávaním zožne domáci ako aj medzinárodný úspech. Lenže ponížiť na obchodnom rokovaní malého dodávateľa je jedna vec a dohadovať komplexné riešenia týkajúce sa množstva národných záujmov v globálnom meradle, vec druhá.

Ak je za obchodnou vojnou s Čínou Trumpov skutočný záujem o ochranu amerických záujmov a snaha o to, aby aj Čína hrala fair-play, tak potrebuje serióznu stratégiu a k nej podporu zo všetkých možných strán.

Mnohí americkí partneri v EÚ a v Ázii sa totiž podobne ako on obávajú neférových obchodných praktík Číny a jej jednostranného konania na medzinárodnej scéne. Znepriatelenie si spojencov, teda použitie taktiky, ktorú Trump opakovane predviedol, sa však zdá byť kontraproduktívna stratégia.

Ak sa raz USA postaví medzinárodnému spoločenstvu a medzinárodnému systému, ktoré po desaťročia vytvárali a dohliadali chrbtom, prečo by potom mal niekto iný dodržiavať tieto pravidlá?

Kanada a Mexiko už oznámili, že voči USA zavedú protiopatrenia. Predstavitelia EÚ sú opatrnejší a zavedenie taríf na dovoz ocele a hliníka otvorili ako obchodný spor na pôde Svetovej obchodnej organizácie s varovaním, že na konci obchodných sporov to budú americké tovary, ktoré utrpia následkom obchodných vojen.

Čína sa vyhrážala, že v rámci odvety zavedie clá a tarify na americké produkty vrátane sóje. Jej vyjednávacia pozícia je v tejto oblasti silná. Čína dnes kupuje takmer tretinu americkej úrody sóje, ktorá pochádza väčšinou z tých farmárskych štátov USA, kde mal Trump vo voľbách najväčšiu podporu.

Riziká celosvetovej globálnej obchodnej vojny medzi troma najväčšími svetovými ekonomikami sú reálne, ale vyhlásenie, že obchodné vojny sú dobré, lebo sa dajú ľahko vyhrať, je ilúziou. Pravdepodobne ilúziou pre jeho voličov.

Autor: Mário Blaščák, externý prispievateľ