Aké sú výhody a nevýhody diverzifikácie? Čo od nej môže investor očakávať? Prečo ideme pri riadení portfólia práve „touto cestou“?

Prečo je rozloženie rizika dôležité?

Začnime od definície pojmu diverzifikácia. Znie to možno trochu sofistikovane, ale pravda je taká, že jeho vysvetlenie je pomerne jednoduché. V Privatbanke pod pojmom diverzifikácia rozumieme „rozloženie rizika a ochranu majetku pred prípadnými stratami“.

Pri riadení portfólia je to jedna z najdôležitejších vecí, na ktorú nedáme ako portfólio manažéri dopustiť. Ak by som to mal vysvetliť niekomu, kto sa vo svete financií, finančných trhov a asset managementu vôbec nepohybuje, povedal by som mu, že je to taký postup, pri ktorom klientom nakupujeme finančné nástroje rôznych krajín, odvetví, pri rôznej cene, a z rôznej investičnej triedy s tým cieľom, aby sme riziko straty minimalizovali a aby sme zabezpečili ochranu klientskeho majetku pred prípadným poklesom jeho hodnoty kvôli problémom v jednej krajine, alebo v jednom sektore, alebo v jednej investičnej triede.

Príklady z praxe

Ak ste sa v predchádzajúcej vete stratili, uvediem príklad. Našim klientom nakupujeme cenné papiere z rôznych odvetví: informačné technológie, médiá, zdravotníctvo, bankovníctvo, telekomunikácie, biotechnológie, automobilový priemysel a podobne. Nakupujeme akcie nemecké, americké, japonské, francúzske, talianske, rakúske a podobne.

Predstavme si, že by sme klientovi nakúpili len jeden nástroj, povedzme z triedy realít. Ak by tento jeden nástroj zdefaultoval (emitent/akcionár by nemal zdroje na plnenie svojich záväzkov), tak je možné, že klient by prišiel o 50 %, 75 % či hoci aj o 100 % vložených prostriedkov. Ak však klientovi nakúpime stovky nástrojov (vo forme pasívne riadených podielových fondov) a ak by skrachovali 2 - 3 nástroje (emitenti), klient by to pravdepodobne ani nepocítil.

Hlavnou výhodou diverzifikácie je teda rozloženie rizika na rôzne odvetvia, sektory a krajiny. S tým súvisí aj zníženie možnej straty, ale znamená to aj zníženie možného zisku.

Je to jasné napríklad na tomto prípade: klient si kúpi akciu ABC, ktorej cena za rok po dobrých kvartálnych výsledkoch vzrastie o 40 % nahor. Na konci roka sa klient pochváli, že bol lepší ako portfólio manažéri, ktorí šli cestou diverzifikácie a zarobili len 4,5 %. O rok neskôr firmu kúpil čínsky investor a jej hodnota sa o 80 % zmenšila, pretože prešla do rúk menej známeho majiteľa. Z prvotnej investície tak klient nemá ani tretinu. V prvom roku sa teda investorovi síce darilo, no v druhom roku prišiel o takmer väčšinu. To je klasický a bežný prípad z praxe.

Zapamätajme si, že hlavným cieľom diverzifikácie je znížiť riziko, nie priniesť vyšší výnos.

Asset management v Privatbanke využíva pre diverzifikáciu takzvanú FEREO stratégiu, čo v skratke znamená, že klientom nakupujeme finančné nástroje z triedy: Fixed Income (dlhopisy, dlhopisové podielové fondy obchodované na burze = ETF = exchange-traded fund, peňažné prostriedky na účtoch, zmenky...), Equities (akcie, akciové fondy obchodované na burze = ETF...), Real Estates (akcie z prostredia realít, realitné podielové fondy), Opportunities (rôzne typy certifikátov – bonusový, diskontný...). Škála investičných nástrojov je tak široká, a to nám pomáha uchrániť klientov majetok pred stratami. Netvrdíme, že klient nemôže stratu utrpieť, riziko jej dosiahnutia sa však znižuje.

V obľube sú preto podielové fondy obchodované na burze, tzv. ETF. Ide o nástroj, ktorého portfólio je zložené z množstva akcií či dlhopisov. Tieto finančné nástroje majú v ETF rôzny rating a prinášajú rôzny výnos. Vy si kúpite 1 nástroj ( jedno ETF), ale tým si v podstate kúpite veľké množstvo akcií alebo dlhopisov. Jedno ETF môže „obsahovať“ aj 1600 akcií či dlhopisov.

Kúpou jedného ETF (MSCI World) teda investor kúpi podiely až 1632 spoločností (Apple, Microsoft, Amazon...) a vstúpi do 10 krajín (USA, Japonsko, Veľká Británia, Francúzsko...). Zároveň diverzifikuje aj do viacerých sektorov (informačné technológie, financie, zdravotníctvo, spotreba...). Jednoznačnou výhodou je veľkosť fondu, jeho likvidita, dostupnosť a nákladovosť, ktorá je oproti klasickým fondom omnoho nižšia.

Zhrnutie

Výhodou diverzifikácie je teda zníženie rizika a možnosť vstúpiť na viaceré finančné trhy a sektory. Možnosť straty sa tak výrazne znižuje a investora to uchráni pred poklesom hodnoty jeho majetku. Samozrejme existujú aj nevýhody takejto stratégie a jednou z nich je napríklad to, že do určitej miery je ovplyvnená aj výnosovosť.

Napríklad, ak by sme vsadili všetky karty na jednu akciu, mohlo by to priniesť zaujímavý zisk – aj 20 %, 50 % či 120 % – ale za akú cenu? Nevýhodou je aj to, že klient by si mal kúpiť viac finančných nástrojov z rôznych odvetví, čo sa niekomu môže zdať nelogické. Asi najväčšou nevýhodou však je, že ak v sebe jedno ETF obsahuje 1600 spoločností, nie je možné analyzovať všetky a investor je takisto „nútený“ kúpiť aj také spoločnosti, o ktoré možno ani nemá záujem.

Prečo sme si pri riadení portfólia vybrali práve túto cestu, je teda zrejmé z predchádzajúceho príkladu. Cestou diverzifikácie by mal ísť každý investor, ktorý si netrúfa na výber jednej akcie, alebo nemá dostatok času či vedomostí na to, aby robil finančnú analýzu jednotlivých spoločností.

Diverzifikácia je preto z nášho pohľadu veľmi dôležitá a bez nej by mnoho investorov stratilo časť vkladov. Nedajte si preto radiť na rôznych internetových fórach, ktoré by Vás nabádali na kúpu jediného nástroja. Kto nediverzifikuje, už zo strednodobého hľadiska nakoniec stratí.

Autor: Marián Pisarčík, portfólio manažér