V Privatbanke nám záleží na rozvoji mladých športových talentov, a aj preto sme v lete podporili ďalší ročník tenisového turnaja PRIVATBANKA OPEN. Verejnosti sa na ňom predstavilo 16 najlepších slovenských hráčov a hráčok, pričom špeciálnou hviezdou štartujúcou na voľnú kartu bola švajčiarska tenistka so slovenskými koreňmi, Belinda Benčičová, s ktorou sme sa pri tejto príležitosti porozprávali.

Ste bývalá juniorská svetová jednotka a majsterka sveta pre rok 2013. V koľkých rokoch ste začali hrávať? Kto Vás vôbec priviedol k tenisu?

K tomuto športu ma priviedol môj otec, ktorému sa tenis veľmi páčil, aj keď nikto v našej rodine ho, paradoxne, nehrával. Sám otec hrával hokej a tenis vnímal ako šport vhodný pre dievča, pričom jeho veľkou inšpiráciou bola Martina Hingisová, ktorá práve v tom období dobýjala svetové kurty.

S tenisom som začala už ako troj- až štvorročná, najskôr len s otcom, neskôr pod vedením tých najlepších profesionálnych trénerov. Otcova filozofia totiž už od začiatku bola, že buď budem robiť tenis poriadne, alebo vôbec. Mňa našťastie tenis bavil, a tak sa stalo, že oslovil aj matku samotnej Martiny Hingisovej, ktorá mala tenisovú akadémiu, a od šiestich rokov až do dovŕšenia plnoletosti som trénovala u nej.

Ako si spomínate na svoje profesionálne začiatky na turnajoch?

Na toto obdobie mám naozaj tie najkrajšie spomienky. Spätne vnímam atmosféru na juniorských zápasoch v porovnaní so súčasnosťou ako uvoľnenejšiu, a hoci na medzinárodné turnaje som cestovala už od svojich ôsmich rokov, vždy bolo pre mňa zaujímavé sledovať ostatných hráčov a naberať nové skúsenosti.

V porovnaní s ostatnými som mala v istom zmysle niekoľkoročný „náskok”– svoj prvý juniorský Grand Slam som odohrala, keď som mala pätnásť, pričom ostatní moji súperi mali už okolo osemnástky. A hoci táto moja premiéra pre mňa neskončila slávne, „oťukala” som sa, obzrela som si, ako to tam funguje, poriadne som sa pripravila, a o ďalší rok sa mi už podarilo vyhrať.

Bez podpory rodiny by sa v takom mladom veku tenis asi nedal hrať na tak vysokej úrovni. Športovec však potrebuje aj iné vzory. Ktoré boli tie Vaše?

Otec bol pre moju tenisovú kariéru absolútne kľúčová postava, ale podporovala ma naozaj celá rodina. Časté tréningy a cestovanie na turnaje znamenali, že obaja rodičia museli dať svoj vlastný život tak trochu do úzadia, za čo som im doteraz veľmi vďačná.

Mojím tenisovým vzorom bola, celkom prirodzene, spomínaná Martina Hingisová, keďže ma trénovala jej mama. Občas som preto mala tú česť zahrať si s ňou osobne. Okrem nej to bol Roger Federer, ale on bol v tom čase vzorom snáď každého mladého tenistu.

Ste v TOP 10 rankingu WTA. Aký je Váš recept na to, ako sa stať svetovo uznávanou tenistkou?

Univerzálny recept na úspech, žiaľ, nemám, pretože asi ani neexistuje. Okrem talentu a tvrdej driny je určite nevyhnutné mať dobrého trénera, podporu rodiny a celkovo vhodné zázemie, aby sa človek mohol tenisu venovať naplno.

U mňa osobne do hry vstupuje aj moja súťaživosť, pretože naozaj nerada prehrávam, a tiež istý stupeň perfekcionizmu. Všeobecne však platí, že čím bližšie ste pri vrchole, tým viac záleží aj na tých najmenších detailoch, a preto na sebe musíte pracovať naozaj veľmi tvrdo každý jeden deň, každý zápas.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Život profesionálneho tenistu je náročný, je to naozaj práca na plný úväzok. Keď nie som niekde na turnaji, môj tréning začína v podstate ešte pred raňajkami, a pokračuje aj po nich. Trvá až do obeda a prebieha vo fitku a na kurtoch. Po obede do rúk opäť chytám raketu, nasleduje kondičný tréning, a večer zakončím väčšinou fyziomasážou, ktorá podporí regeneráciu svalstva.

Čo sa týka jedálnička, samozrejme sa riadim radami svojho trénera, ale do veľkej miery sa stravujem podľa svojho pocitu, teda jem tak, aby som sa pri tréningoch cítila dobre, a mala dostatok energie. Pred zápasmi sa mi, napríklad, osvedčila ryža, nejakú špeciálnu diétu však nemám a priznám sa, že aj ja si sem-tam doprajem nejakú nezdravú maškrtu. Aj my športovci sme len ľudia.

Čo si myslíte o malých lokálnych turnajoch, ktoré sa snažia pomáhať novým talentom – majú význam?

Význam rozhodne majú, a nie malý. Dokonca by som povedala, že práve tieto malé turnaje sú najdôležitejšie, pretože bez nich by sa nikto nedostal na tie veľké. Trénovať niekoľko hodín denne je síce dôležité, ale bez toho, aby si hráči „neodskúšali” svoju hru aj v reálnom zápase so súperom, by sa nikam neposunuli.

Aj preto sú všetci tenisti veľmi vďační, že takýto typ malých lokálnych turnajov sa organizuje, a vždy sa na nich radi zúčastnia. Jednoducho, bez malých turnajov by „veľký“ tenis neexistoval.

Ako sa Vám hralo na PRIVATBANKA OPEN a čo si myslíte o jeho kvalite?

Hralo sa mi veľmi dobre, celý turnaj som si veľmi užila a podľa rozprávania ostatných účastníkov usudzujem, že aj oni. Hoci sa tu stretla celkom slušná konkurencia, celý turnaj mal veľmi príjemnú, povedala by som, že až rodinnú atmosféru.

Som naozaj veľmi rada, že som tu mohla byť, a za to všetko patrí organizátorom veľká vďaka. Podpora športu je veľmi dôležitá, obzvlášť v tejto dobe súvisiacej s pandémiou ochorenia COVID-19.

Na ktorý moment či turnaj zo svojej športovej kariéry najradšej spomínate? A čo by ste v tenise ešte chceli dosiahnuť?

Vážim si všetky moje výhry, je to naozaj krásny pocit, ktorý ma motivuje ísť ďalej a prekonať aj niektoré ťažšie obdobia a zranenia, ktoré profesionálny šport prináša.

Najviac ma však potešila výhra nad sestrami Williamsovými – nie každý sa totiž môže pochváliť, že na kurte zdolal Serenu i Venus.

 

Eufória z výhry bola navyše umocnená tým, že len nedávno predtým som ich hru mala možnosť obdivovať len cez televízne obrazovky, a v tej dobe sa mi ani nesnívalo, že sa s nimi vôbec niekedy na kurtoch stretnem – a už vonkoncom nie, že ich ešte aj porazím.

A moje sny do budúcnosti? Veľmi by som chcela vyhrať Wimbledon, a mojím snom je tiež medaila z Olympiády.

Podelíte sa s nami o nejaký svoj úsmevný zážitok?

V živej pamäti mám jeden konkrétny – tesne pred finálovým zápasom v Toronte, keď už všetci vrátane súperky a rozhodcov boli na kurte, a čakalo sa len na mňa, som zistila, že som si zabudla vyzdvihnúť rakety od turnajového vypletača.

Teraz sa z toho smejem, ale v tom momente mi nebolo všetko jedno, nielen kvôli trápnosti celej situácie, ale aj preto, lebo len máločo je v živote tenistu nepríjemnejšie, ako musieť odohrať zápas s cudzou raketou. Je to, akoby ste huslistovi pred koncertom dali cudzie husle. Aj malé detaily ako napnutie vypletania rakety totiž môžu rozhodnúť o výhre. Našťastie, všetci na mňa počkali, kým mi ich doniesli.

Na záver nám prezraďte, ako najradšej relaxujete vo voľnom čase. Čo Vás robí v živote šťastnou?

Tým, že veľa trénujem a cestujem, najväčší relax pre mňa predstavuje zobudiť sa ráno vo vlastnej, teda nie hotelovej posteli, a nikam sa neponáhľať – byť jednoducho doma, grilovať s priateľmi, niečo si prečítať, alebo ísť len tak na prechádzku so psom.

A čo ma robí šťastnou? Poteším sa, samozrejme, každému úspechu v tenise, ale zároveň som presvedčená, že rodina je niečo oveľa väčšie ako akákoľvek kariéra. Z toho vyplýva aj moje celkové nastavenie a očakávania od tohto športu. Keď budem cítiť, že môj čas vo vrcholovom tenise sa chýli ku koncu, chcem si s kľudným svedomím povedať, že som si splnila sen, vyhrala toľko turnajov, koľko som mohla, a posuniem sa ďalej, smerom k rodinnému životu.