Súčasná epidémia koronavírusu nie je zďaleka prvou epidémiou, ľudstvo tieto pliagy sužovali odpradávna. Väčšinou sa koncentrovali na jednom území, ale z času na čas sa presúvali po rozľahlých územiach a na viaceré kontinenty a stali sa pandémiami.

Pandémie mohli byť buď bakteriálneho alebo vírusového pôvodu, čo vtedajší obyvatelia, samozrejme, netušili. Dnes už vieme, že dominovali vírusové infekcie, najčastejšie išlo o osýpky, kiahne, chrípku, horúčku dengue a žltú zimnicu. Bakteriálne infekcie boli menej početné, najčastejšie sa vyskytovali prípady čierneho moru a cholery.

Čierny mor, konkrétne baktéria Yersinia pestis, stál za dvomi zo štyroch najsmrteľnejších pandémií v histórii ľudstva. Prvý, tzv. Justiniánsky mor (podľa byzantského cisára Justiniána), zabil v šiestom storočí v Ázii, Severnej Afrike, Arábii a Európe odhadom 30 až 50 miliónov ľudí, teda asi polovicu vtedajšej svetovej populácie. O osemsto rokov neskôr pandémia čiernej smrti zabila v rokoch 1347 až 1351 podľa konzervatívnych odhadov okolo 50 miliónov Európanov, teda asi štvrtinu obyvateľstva sveta. Typicky prvým príznakom bol opuch lymfatických uzlín, viditeľné bolo sčernenie (gangréna) nosa, uší a končekov prstov, preto názov čierna smrť. Neliečený mor bol smrteľný na 50 %, ale jeho pľúcna forma bola smrteľná na 90 % a pri septickej forme (otrave krvi) zomreli všetci.

Tretia najsmrteľnejšia pandémia, španielska chrípka v rokoch 1918 až 1920, bola vírusového pôvodu (vtedy sa to ale nevedelo). Tento chrípkový vírus A/H1N1 infikoval asi tretinu vtedajšej populácie – 500 mil. ľudí a zabil najmenej 50 mil. ľudí, teda približne 3 % populácie. Zomierali najmä mladí, pravdepodobne kvôli silnej imunitnej odozve tela, ktorá sa prejavovala vysokými teplotami. Navyše, veľa úmrtí bolo spôsobených pridruženou bakteriálnou infekciou, na ktorú neboli mladí ľudia imúnni, a navyše celkovo boli telá po útrapách prvej svetovej vojny oslabené. Vírus útočil v dvoch vlnách, pričom druhá bola ešte smrteľnejšia. Vírus totiž napadol nové skupiny obyvateľov, pravdepodobne  aj zmutoval a imunita z prvej vlny nestačila.

Aj štvrté najsmrteľnejšie pandemické ochorenie bolo vírusového pôvodu – na HIV zomrelo od roku 1981 asi 35 mil. ľudí, z toho 25 mil. v subsaharskej Afrike.

Hoci bakteriálne infekcie boli v histórii ľudstva tie najsmrteľnejšie, dnes už predstavujú menšiu hrozbu, lebo sa dajú väčšinou liečiť antibiotikami. Zďaleka nevymizli ani dnes, ale ide o lokálne ohniská, najmä cholery, no občas sa vyskytne aj mor.

Nebezpečnejšie sú vírusové ochorenia. Zo všetkých živých organizmov sú práve vírusy najvariabilnejšie, najpočetnejšie a najrozšírenejšie. Prvýkrát ich identifikoval ruský mikrobiológ Dmitrij Ivanovskij v roku 1892 ako unikátne organizmy, zatiaľ bez bližšieho poznania. Prvý umelý prenos vírusu (chrípky) sa uskutočnil v britskom laboratóriu v roku 1933 – na fretku a následne na myš. Rozvoj poznania nastal v 50. a 60. rokoch minulého storočia, kedy boli identifikované aj štyri ľudské (ktorých hostiteľom je človek) koronavírusy. Ide o vírusy typického okrúhleho tvaru s výčnelkami pripomínajúcimi slnečnú korónu, veľké asi 120 nanometrov (120 milióntin milimetra).

Tieto koronavírusy postihujúce horné dýchacie cesty v populácii bežne dlhé roky cirkulovali a dodnes cirkulujú. Boli diagnostikované aj v strednej Európe.

V roku 2003 sa objavil nový, piaty ľudský koronavírus SARS­CoV (Severe Acute Respiratory Syndrome) a jeho pôvodcom boli netopiere. Postihoval aj dolné dýchacie cesty – naviazal sa na pľúcne mechúriky a tie rozkladal. V 29 krajinách, predovšetkým v Číne a Hong Kongu, sa nakazilo 8 098 ľudí a z nich 774 (10 %) zomrelo. SARS sa v populácii rozmnožoval (reprodukčnú mieru  mal viac ako jedna, odhadom 1,7 – 1,9), a teda bez opatrení by sa vírus šíril ďalej a postupne by ovládol Zem. SARS sa ale podarilo zlikvidovať v priebehu niekoľkých mesiacov  a bez vakcíny, zaúčinkovala najmä extrémne silná karanténa vrátane pozastavenia letov, neprial mu ani nástup leta. Smrtnosť vírusu bola až 10 %, a preto bolo veľkým šťastím, že sa ho podarilo vykynožiť.

Už onedlho, v roku 2012, bol v Saudskej Arábii objavený ďalší typ ľudského koronavírusu. Ten sa na človeka dostal z ťavy, ale ako sa neskôr zistilo, aj tu boli netopiere prvotným zdrojom nákazy. Názov vírusu MERS­CoV sa viaže k miestu hlavného výskytu – Middle East Respiratory Syndrome. Jeho smrtnosť je obrovská, asi tretina nakazených zomrie.

Vírus pretrváva dodnes, napríklad od januára 2020 do februára 2021 sa najmä  v Saudskej Arábii nakazilo 65 ľudí, z toho 21 zomrelo. Nie je však významnou hrozbou. Šíri sa síce vzduchom, ale na krátku vzdialenosť do jedného metra, a na to, aby sa človek nakazil, je potrebný dlhší kontakt. Reprodukčná miera je nižšia ako jedna (okolo 0,7), a preto sa jeho výskyt prirodzene znižuje. Objavuje sa v podstate len v nových ohniskách pri styku s ťavami.

Aktuálny koronavírus sa najviac podobá predchádzajúcemu SARS, a tak po ňom podedil aj názov – oficiálne sa nazýva SARS­-CoV­-2, už konkrétne ochorenie dostalo pomenovanie Covid­19 (coronavirus disease 2019). So SARS­om má podobnú inkubačnú dobu, priemerne približne 5 dní (pri Covide ale bolo zaznamenané ochorenie aj po 27 dňoch od nákazy), no kým pri SARS bol nakazený najinfekčnejší až potom, čo sa prejavili príznaky choroby, povedzme na 7. – 8. deň, pri Covide je najinfekčnejší skôr. Podľa štúdií sa až 60 % transmisií Covidu odovzdá ešte predtým, než vypuknú príznaky. Navyše, pri takmer 20 % infekciách nie je zaznamenaný žiaden príznak, čo – napriek tomu, že bezpríznakoví sú až o 40 % menej infekční ako príznakoví – transmisiu vírusu ešte urýchľuje. Celkovo je reprodukčná miera od začiatku pri Covide väčšia ako pri SARS, pričom nové mutácie ju ešte zvyšujú. Navyše, pomerne nízka miera úmrtnosti (okolo jedného percenta) časť populácie otupuje a oslabuje karanténne opatrenia.

Kým pri SARS­-CoV­-1 sme mali šťastie, pri jeho bratovi, SARS­-CoV­-2, nás už šťastena opustila. Z dnes existujúcich 10 kvintiliónov (1031) aktuálnych vírusov na Zemi sa SARS­CoV­2 stal tým, ktorý sa nezmazateľne zapíše do ľudskej histórie. Je síce jedinečný, ale stále je to len vírus – tak ako predošlé, a tak na základe minulých pandémií môžeme ohľadom jeho správania čo­to predvídať.

Vieme, že pandémie prichádzajú vo vlnách. Niekedy ide o sezónny výskyt, napríklad chrípka v zime, keď pri slabom slnku a nedostatku vitamínu D býva organizmus človeka oslabený (nie nadarmo sa hovorí „marec, poberaj sa starec“). Inokedy zase vlny sužujú populáciu aj desaťročia – napríklad tretia vlna moru začala v Číne v roku 1855 a podľa WHO skončila až v roku 1960. A potom sú tu obrovské pandémie, ktoré trvajú oveľa kratšie, ale za cenu obrovských strát na životoch. Tu býva tiež niekoľko vĺn, názory vedcov na príčinu sa ale rozchádzajú. Pravdepodobne po prvej vlne časť populácie získa imunitu a po opadnutí vlny klesne ostražitosť. Onedlho tak príde druhá vlna, ktorá napadne ďalšie skupiny obyvateľstva atď., až kým sa nevytvorí kolektívna imunita. Takto sa správala napríklad španielska chrípka.

Pri Covide sa v lete mierne znižuje riziko nákazy, pretože na suchých povrchoch sa vírus drží kratšie. Nové mutácie sú však už kontaktnejšie a v lete vírus významne neoslabia, ale naopak, oslabenie opatrnosti môže šírenie koronavírusu ešte zrýchliť. Sezónny faktor je pri Covide irelevantný.

Ak by sme chceli prísnou karanténou ochrániť najzraniteľnejších a zvyšnú populáciu Covidom premoriť, pravdepodobne by to nevyšlo. Zoberme príklad španielskej chrípky. Podľa Oxfordskej univerzity bola jej reprodukčná miera veľmi vysoká, asi 3 až 10, a predsa trvalo niekoľko mesiacov, kým sa populácia premorila a získala imunitu. Pri Covide je reprodukčná miera nižšia, do 3, premorovanie by trvalo dlhšie. Imunitná ochrana je ale len približne štyri mesiace a navyše sa nevytvorí u každého nakazeného. To nestačí. Jednoducho, ľudia by sa nakazili postupne druhýkrát či tretíkrát, bez toho, aby sa vytvorila kolektívna imunita.

Obrovské množstvo nakazených by vytvorilo obrovskú nárazovú vlnu na zdravotný systém.

Počas španielskej chrípky sa nakazila asi tretina svetovej populácie, t.j. ako keby v súčasnosti 2,5 mld. ľudí.

Na Slovensku to znamená v priebehu niekoľkých mesiacov 1,8 mil. ľudí, z ktorých keby len 2 % skončili v nemocnici, išlo by o 36­tisíc ľudí, teda desaťnásobok  počtu aktuálne hospitalizovaných. To je nezvládnuteľné, ľudia by sa museli nechať zomierať vo svojich domoch bez pomoci.

Manažovanie pandémie teda spočíva v udržiavaní reprodukčného čísla aspoň na úrovni blízko jednej, balansujúc s množstvom parametrov, predovšetkým efektívnym obmedzením mobility a efektívnym identifikovaním nakazených.

Cieľom by malo byť prudké zrazenie krivky a prechod od kolektívnych karanténnych opatrení, ktoré obmedzujú všetkých a sú menej efektívne a drahšie smerom k individuálnej karanténe, k obmedzeniu len infekčného jednotlivca.

V situácii komunitného šírenia (kde nie je možné zistiť, od koho sa pozitívne testovaný jednotlivec nakazil), sa javí najvhodnejšou stratégiou kolektívny lockdown, ktorý je vhodné doplniť aj antigénovým testovaním. Tieto testy sú lacnejšie a výsledok je rýchlejší ako pri PCR testoch, zároveň sú ale menej spoľahlivé. Antigénové testy majú rôzne parametre, podľa odporúčania EK a WHO treba používať tie so senzitivitou aspoň 80 % (odhalia aspoň 80 % z pozitívnych prípadov, tzn. neodhalia menej ako 20 % pozitívnych prípadov) a špecificitou aspoň 97 % (kde  sú maximálne 3 % prípadov, ktoré označia ako pozitívne, ale v skutočnosti sú negatívne). AG testy sú vhodné na hľadanie zhlukov infekcií, nie ako trvalé riešenie. Navyše, oficiálne negatívni, ale v skutočnosti pozitívni získavajú falošný pocit slobody a nie sú opatrní. Napríklad v USA to eliminujú tým, že  pri negatívnom výsledku AG testu a súčasných príznakoch choroby sa uskutoční kontrolný PCR test, ktorý má podobnú špecificitu, ale výrazne vyššiu senzitivitu.

Po pozitívnom PCR teste by malo nasledovať trasovanie kontaktov. Týmto sa dá udržiavať úroveň vírusu v populácii tak, aby zdravotníctvo neskolabovalo a udržali sa v chode základné piliere hospodárstva. Samozrejme to nie je trvalý a ani žiadúci stav. Ani z ekonomického, ani z psychologického hľadiska.

Ako nás učí dlhodobá história epidémií, vírusy môžu v populácii zotrvať donekonečna v relatívne znesiteľnej forme, povedzme ako chrípkový vírus,  a jednoducho sa s nimi zžijeme. Inou možnosťou je, že vírus sa postupne stratí. A tu je niekoľko možností. Môže byť tak smrteľný, že hostiteľov zabije skôr, než sa stačí hromadne rozšíriť, príkladom je MERS. Alebo sa vírus rozšíri tak, že populácia získa kolektívnu imunitu (a prinesie aj ľudské obete), ako pri španielskej chrípke. A poslednou možnosťou je, že populácia získa imunitu proti vírusu očkovaním. Príkladom sú pravé kiahne, ktoré sužovali ľudstvo stáročia, a dnes sú so súhlasom WHO uložené len v dvoch laboratóriách, v americkej Atlante a pri ruskom Novosibirsku.

Pri Covide prichádza ako jediná možnosť, ako vyviaznuť z pandémie bez obrovských ľudských alebo ekonomických strát, do úvahy len očkovanie. Samozrejme, logisticky ide o jednu z najnáročnejších akcií v dejinách ľudstva, pretože na vytvorenie globálnej kolektívnej imunity sa musí zaočkovať extrémny počet ľudí za krátky čas. Vynikajúcou správou je, že na trhu máme viacero štandardne testovaných a schválených vakcín, a ďalšie sú na ceste. Na druhej strane je tu niekoľko úskalí.

Po prvé, vakcín je nedostatok.

Koronavírus je akútny globálny problém, ktorý vyžaduje výrobu extrémne vysokého počtu vakcín naraz.

Výrobné kapacity sú obmedzené. Druhou zlou správou je komplikovaná logistika a technika očkovania. Niektoré vakcíny vyžadujú skladovanie pri nízkych teplotách a nie sú vhodné na použitie v krajinách so slabou infraštruktúrou. Po tretie, nebude možné zaočkovať všetkých a bude potrebné zaočkovať aspoň toľkých, aby sa vytvorila kolektívna imunita, a to homogénne po celom svete. Po štvrté, účinnosť vakcíny nie je trvalá, a preto ak sa nestihne vytvoriť kolektívna imunita dostatočne skoro, bu­de potrebné očkovanie opakovať. Po piate, účinnosť vakcíny nie je 100 %, ale prinajlepšom 90 % – 95 %, čo znamená, že aj zaočkovaní sa môžu opätovne nakaziť. To znižuje celkovú účinnosť očkovania.

A po šieste, najvážnejším problémom sú prípadné mutácie vírusu. Vírus sa v tele hostiteľa replikuje v enormných množstvách, milióny až miliardy kusov, a pri každej replikácii hrozí, že sa neuskutoční na 100 % a môže urobiť chybu vo svojom genetickom kóde – jedno písmenko (ribonukleotid) vymení za iné. Jedna či dve zmeny ešte nemusia znamenať nič, ale ak sa uskutočnia práve tie zásadné (ako keď pri prepisovaní textu niekedy urobíme takú chybu, ktorá úplne zmení význam celého textu) alebo sa ich uskutoční viac, vírus nadobudne iné vlastnosti. Ak sú tie nové vlastnosti práve také, že rozšíria reprodukčnú mieru pôvodného vírusu, doterajšie karanténne opatrenia nezaberajú a vírus začne nielen „zvyšovať svoj trhový podiel“ ale aj „celý trh“.

Aktuálne ide o prípad britskej, juhoafrickej  a brazílskej mutácie, v budúcnosti môžu byť ďalšie. Už len samotná vyššia infekčnosť je sama o sebe veľmi negatívnou správou, znamená to mnoho ďalších životov a mnoho miliárd nákladov.

Najväčšou hrozbou je ale vznik takej mutácie, ktorá by bola odolná voči aktuálnym vakcínam.

Boli by sme opäť na začiatku. Zničení, unavení a zadlžení.