Čínska vlajka je jasnou inšpiráciou sovietskej tradície. V červenom poli je v hornom rohu žltá päťcípa hviezda, ktorú obklopujú štyri menšie žlté hviezdičky pootočené tak, aby jeden cíp stále smeroval do stredu veľkej hviezdy.

Vlajka najľudnatejšej krajiny sveta je dokonalou reflexiou štátnej doktríny pod vedením všemocnej Komunistickej strany Číny, ktorej nespochybniteľne pokrokový program velí všetkým štyrom zložkám spoločnosti vpred. Robotníci, roľníci, malá buržoázia a vlasteneckí kapitalisti kráčajú hrdo za cieľom industriálnej výstavby.

Hoci oficiálne jej cieľom nie je zničiť, ale prevýšiť nepriateľa, to, ako to v skutočnosti je za bránami pravdy, akú poznáme vo svete Googlu, YouTubu a Facebooku, si človek našej civilizácie nikdy nemôže byť celkom istý. Relativita pravdy totiž za Veľkým čínskym múrom nadobúda úplne iné rozmery.

Peking je pulzujúce hlavné mesto modernej krajiny a Námestie nebeského pokoja je v jeho centre skôr historickou relikviou. Číňania v Pekingu už dávno nie sú žiadni tradicionalisti v slamených klobúkoch ako  vo filmoch s Bruceom Leem, ale biznismeni či úradníci západného štýlu. Ak si niekto myslí o reklamách na Times Square v New Yorku či na Piccadilly Circus v Londýne, že  sú veľkolepé, zjavne nezažil megalomániu Číny.

Aj keď Peking je skôr administratívnym ako biznisovým centrom krajiny, každého turistu, ktorý navštívi Čínu po prvýkrát, doslova ohúri.

Už bezpilotný vlak z letiska do mesta je úchvatný zážitok.

Pre biznismenov zo Západu sú síce štandardom taxíky, ale bežní ľudia a turisti cestujú vlakom. Niežeby to bolo pohodlnejšie, ale je to desaťkrát lacnejšie. Lístok z letiska do centra mesta stojí 25 jüanov a s automatom sa dorozumiete v akomkoľvek svetovom jazyku. Z terminálu 3 alebo terminálu 2 sa dostanete na prvú zastávku metra Sanyuanqiao za niekoľko minút alebo sa dopravíte až na mestský centrálny okruh v Dongzhimen.

Treba mať na pamäti dve dôležité veci. Po prvé, lístok na vlak, metro či autobus v Číne musíte mať, bez neho turniketom na výstupe neprejdete alebo vás čaká nekompromisná pokuta desaťnásobne prevyšujúca cestovné. Po druhé, ak ste niekedy cestovali preplnenou bratislavskou linkou číslo 39 alebo 31 zo zastávky Zochova na študentské internáty v Mlynskej doline a mali ste pocit, že boli napchaté až na prasknutie, v Číne sa vám môže stať, že každý druhý prostriedok verejnej dopravy bude vyzerať rovnako. Číňanov je prosto veľa aj bez toho, že práve cestujú v dopravnej špičke. Preto si dobre rozmyslite, akú batožinu a koľko jej so sebou nesiete, lebo sa ľahko môže stať, že budete na prázdnejší vlak hodnú chvíľu čakať.

Katka z Petržalky

Katarína je mladá študentka čínštiny, ktorá sa po pár rokoch štúdia sinológie vybrala vybrúsiť znalosti kultúry a jazyka, ktorý študuje, priamo do Pekingu. Hoci v malej skupine študentov čínštiny na univerzite v Bratislave vynikala, realita Číny jej doslova vyrazila dych. Nárečí a jazykov je v Číne rovnako veľa ako na Slovensku, len si ten istý počet vynásobte multiplikátorom počtu obyvateľstva Číny. Úradný jazyk je v skutočnosti administratívne určený minimálny štandard pre formálnu komunikáciu. Ľudia však hovoria na ulici inak.

Napriek tomu, že sa jej pomerne rýchlo podarilo usadiť a takpovediac splynúť s davom, niektoré veci pre ňu ostali nepochopiteľné. Na čínske jedlá sa dá veľmi rýchlo zvyknúť. Drvivá väčšina Číňanov sa stravuje na ulici. Byty v mestách sú extrémne malé a mať kuchyňu v byte je v skutočnosti luxus. Na varenie doma nie sú v husto osídlených panelákoch, kde býva väčšina obyvateľstva, jednoducho vhodné podmienky. V porovnaní s tým je bistier, stánkov a kadejakých vývarovní na ulici neúrekom. Jedlá pripravujú z čerstvých potravín. Sú chutné a lacné. Preto sa na kuchyňu v Číne každému, aj Katke z Petržalky, zvyká dobre.

Ani univerzita v podstate nepredstavuje pre cudzincov až taký zásadný rozdiel. Čínski profesori sú už roky zvyknutí na príval cudzincov zo Západu a študentom pomáhajú. Nielen preto, že ich platenie školného čiastočne živí, ale sú to  srdcom a dušou akademici. Hovoria viacerými svetovými jazykmi a nemajú problém sa dorozumieť s kýmkoľvek. Navyše ich študenti sú pre nich cestou k publikovaniu v zahraničí, čo s istými administratívnymi prekážkami, ale predsa len zvyšuje ich vlastný kredit. Najmä to však otvára cestu von z krajiny, ktorú väčšina skryte túži jeden deň aspoň na chvíľu opustiť a tak trochu aj zistiť, čo je to tam vonku za Veľkým čínskym múrom za skryté zlo, ktoré však v amerických filmoch vyzerá tak lákavo.

Propaganda a neustála kontrola ľuďom bráni správať sa prirodzene. Keď to neviete, lebo ste sami represálie komunistického režimu ani len v light verzii Made in Czecho- slovakia nezažili, lebo ste dieťaťom slobody ako napríklad Katarína, máte zarobené na problém. Číňania neveria okrem najbližšej rodiny nikomu. K cudzím ľuďom sú prirodzene nedôverčiví, a hoci sú naoko usmievaví, nie je to znak úprimnej radosti, ale naopak. Je to znak dokonalej falše, ktorou sa snažia zmiasť ostatných, hlavne však Veľkého brata komunistického špicľovania, na ktoré si museli generácie z nich privyknúť.

Keď sa Katarína na začiatku druhého roka svojho štúdia v Pekingu dostala k práci finančno-ekonomickej reportérky pre start-up v oblasti finančnej žurnalistiky, bola to pre ňu vítaná zmena. Prácu a školu si vedela pohodlne zariadiť tak, aby stíhala oboje. Malá tlačová agentúra od nej chcela dve  až tri krátke správy denne. Pričom nosnými témami boli správy štatistického úradu o vývoji čínskej ekonomiky a denný sumár z diania na čínskom akciovom trhu.

Hoci toho veľa o makroekonomike  a akciových trhoch nevedela, rýchly a intenzívny tréning simultánneho písania správ pod lektorským vedením z centrálnej redakcie jej pomohol sa zorientovať natoľko, že po mesiaci mohla začať fungovať naživo bez asistencie. Pre obe strany to bol výhodný obchod. Redakcia dostávala informácie priamo od zdroja v Číne v reálnom čase, pričom náklady na čiastočný úväzok študentky boli rádovo nižšie ako platiť plnohodnotnú redakciu. Aj bez ohľadu na administratívnu náročnosť celého procesu vybavovania spravodajských licencií to bol obojstranne výhodný obchod.

Niekoľko mesiacov všetko fungovalo ako po masle. Správy chodili načas a kvalita jej spravodajského servisu sa dokonca zvýšila tak, že jej šéfredaktor zvýšil mesačnú odmenu. Už jej to zaplatilo nielen mesačnú gážu na ubytovanie a stravu, ale mohla si dovoliť aj domáci internet. To bolo pre ňu mimoriadne výhodné, pretože niektoré správy si vedela pripraviť doma a nemusela byť odkázaná na internet v škole alebo na ambasáde.

Napriek optickým káblom jej internet doma z neznámych príčin spomaľoval a zrýchľoval. O cenzúre vedela Katarína veľmi dobre, preto na veľké spravodajské weby preventívne radšej nechodila. Navštevovala hlavne oficiálne zdroje čínskych úradov a burzy. Dokonca ani žiaden translator nepotrebovala, lebo si vedela väčšinu preložiť sama priamo z čínštiny. Po zhruba dvoch mesiacoch sa však začali prvé ozajstné problémy.

Jedného dňa jej internet nefungoval vôbec. Volať na hotline operátora problém nevyriešilo. Neostávalo jej nič iné, len precestovať hodinu metrom na ambasádu a odoslať správy odtiaľ. Lenže problém trval niekoľko dní. A to keď si raz človek zvykne fungovať z domu, ťažko sa mu vracia späť k starým štandardom cestovania hore-dolu. Po pár dňoch došlo k obnoveniu prevádzky, ale rýchlosť variovala ešte viac ako predtým.

Na českej ambasáde sa jedného dňa zdôverila so svojím problémom technikovi a ten hneď vedel, o čo ide. Stačilo, keď spomenula niekoľko serverov, ktoré pravidelne navštevuje, a bolo mu jasné, že to nie je latencia servera či prenosová rýchlosť, ale zámerné sledovanie IP adries Veľkým bratom štátnej bezpečnosti. Hoci to pre ňu bol najprv šok, aspoň vedela, čo môže čakať. Keď jej jedného dňa zaklopali na dvere bytu dvaja úradnícky vyzerajúci páni v klobúkoch a balónových plášťoch so služobným odznakom v ruke, vedela, čo im má povedať a na čo sa odvolávať, aby sa vyhla problémom.

Problémy však pretrvávali i naďalej a redakcia tlačovej agentúry si nemohla dovoliť vystaviť svoje finančné spravodajstvo riziku čínskych komunistov, a tak spoluprácu s Katarínou musela obmedziť na ekonomické spravodajstvo, aj od toho však neskôr upustila v prospech lacnejších a stabilnejších alternatív z Pakistanu a Indie.

Hospodársky zázrak či otrokárska totalita

Čína samu seba rada vidí ako ekonomickú superveľmoc.

Hoci jej dynamicky rastúce hospodárstvo prinieslo za posledných 30 rokov nebývalý sociálny a ekonomický rozmach, stále je podľa nominálneho HDP svetovou dvojkou  za Spojenými štátmi americkými.

Podľa HDP v bežných cenách zaostáva o tretinu, v prepočte na obyvateľa je na tom Amerika dokonca šesťkrát lepšie. Ak by sme však HDP ako univerzálny indikátor ekonomickej aktivity prepočítali na umelo vytvorenú jednotku, ktorá sa v medzinárodných financiách volá parita kúpnej sily, vtedy by čínska ekonomika bola zhruba o 9,5 percenta väčšia ako tá americká.

Z pohľadu objektivity porovnania je pritom dôveryhodnejšie porovnávať ekonomický výsledok krajiny bez zohľadňovania výmenných kurzov, ktoré jednak fluktuujú a jednak môžu byť predmetom administratívnej manipulácie, z čoho Čínu Amerika už roky rokúce upodozrieva. V každom prípade je parita kúpnej sily v takom prípade objektívnejším meradlom ako nominálny HDP alebo HDP v prepočte na obyvateľa, pričom vieme, že Čína je minimálne štvor- násobne ľudnatejšia krajina ako USA.

Dobiehanie Západu v Číne akcelerovalo počas finančnej a hospodárskej krízy v rokoch 2008 a 2009. Kým väčšina krajín zažívala kruté časy ekonomickej recesie, čínsky rast len zmiernil tempo svojho rastu. Je síce pravdou, že priemerná rastová dynamika čínskej ekonomiky klesla v poslednej dekáde na 6,9 percenta v porovnaní s priemerným rastom 10,6 percenta v prvej dekáde nového milénia, ale v porovnaní s vyspelými ekonomikami Západu sú to násobne vyššie čísla.

Posledné hospodárske zakopnutie však výrazne ovplyvnilo aj Čínu. Po prvýkrát od kolapsu komunistického režimu v krajinách strednej a východnej Európy, keď sa Číne rozpadli jej tradičné exportné trhy,  jej ekonomika medziročne klesla.

V druhom štvrťroku spôsobila pandémia COVID-19 až 6,8-percentný výpadok HDP, po tom, čo sa krajine úspešne podarilo vírus eliminovať, však rýchlo obnovila dynamický rast a v prvom štvrťroku 2021 dosiahol rast HDP až 18,3 percenta.

Je pravdou, že nízky bázický efekt minulého roka je pre súčasnú dynamiku veľkou vzpruhou, ale zároveň je voči podporným opatreniam vlády do značnej miery imúnna. Úrokové sadzby sú síce vyššie ako v krajinách Západu, pričom väčšina hospodárskych zoskupení sveta reagovala na bezprecedentnú podporu či skryté subvenčné financovanie štátnych či pološtátnych čínskych podnikov colnými opatreniami, preto sa zdroje tohto rastu, zdá sa, vyčerpali.

Globálna ekonomika má za sebou najhorší rok od Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Až 90 percent krajín sveta zaznamenalo v roku 2020 v dôsledku pandémie pokles HDP, čo zo súčasnej krízy robí najhoršiu recesiu za posledných 150 rokov. Čína však ostáva jedným z víťazov.

Obnova hospodárskeho rastu v tvare písmena V je výsledkom masívnych investícií a exportu, pričom domáca spotreba ostala v minulom roku v mínuse.

Rozvinutá 5G sieť je však pre Čínu na prahu hospodárskeho obrodenia veľkou výhodou. Technologický pokrok a obrovský domáci trh produkuje množstvo úspešných technologických gigantov. Čínske verzie Googlu, Facebooku či YouTubu sú neklamným dôkazom, že na rozdiel od USA, ktoré ešte len predávajú telekomunikačné licencie na budovanie  5G siete, sú o krok vpred.

Dlhodobý strategický plán je udržať rast na úrovni 6 percent, ale už v tomto roku je pravdepodobné, že Čína bude akcelerovať o viac ako 8 percent. To jej umožní pohodlne financovať fiškálne schodky nad úrovňou troch percent HDP bez toho, aby výraznejšie zvyšovala svoj dlh. Trend urbanizácie a infraštruktúrneho rozvoja Číny je jej veľkou výhodou.

Odvrátenou stránkou Číny je, že v krajine neexistuje takmer žiaden sociálny systém. Číňania musia pracovať až do smrti alebo sa spoliehať na rodinu. Výška sociálnych transferov v čínskej ekonomike stúpla v minulom roku na 13,5 percenta HDP, ale už v tomto roku sa transfery znížili na 12 percent.

Číňania veria, že v jednote je sila. Vlasteneckí miliardári majú svoje miesto dokonca na štátnej vlajke, len musia robiť to, čo sa od nich očakáva, a nikdy sa neotočiť Komunistickej strane Číny chrbtom či dokonca ju kritizovať. Padajúca hviezda Jacka Ma, technologického vizionára, je toho príkladom. Najprv mu  na burzu nepustili jeho Ant Group a teraz už nie je ani šéfom svojho impéria.

Mário Blaščák
Autor článku je externý prispievateľ a komentátor diania na finančných trhoch.