Miroslav Dvorský patrí medzi špičku slovenského, ale i svetového operného umenia, za všetko hovoria mená prestížnych operných domov, v ktorých vystupoval. Rozprávali sme sa s ním o jeho kariérnych začiatkoch, ale i o plánoch do budúcnosti.

> Opíšte nám svoje spevácke začiatky. Čo vás viedlo k hudbe? Je známe, že spevákov je vo vašej rodine viac.

Áno, hudbu máme takpovediac v rodine, je nás spolu päť bratov a spevu sme sa venovali až štyria, pričom najznámejším sa stal môj starší brat Peter, ktorý dosiahol naozaj úctyhodnú kariéru a už od detstva mi bol veľkým vzorom. A čo ma viedlo k hudbe?

Hudba pre mňa už odmalička znamenala všetko, bola to dennodenná súčasť môjho života.

Veľkú zásluhu na tom majú aj moji rodičia. Mama nám od detstva spievala ľudové piesne a otec nás v hudbe všemožne podporoval, kúpil klavír a zo svojich zahraničných ciest domov nosil gramofónové platne veľmi kvalitných symfonických a operných diel, ktoré ma úplne uhranuli. Hudbu som počúval úplne sústredene, bol to pre mňa najkrajší spôsob vypĺňania času a bol som ochotný kvôli tomu obetovať aj futbal s kamarátmi. Ako som už povedal, veľmi som vzhliadal aj k svojmu bratovi Petrovi, ktorý doma často spieval, a už od detstva som sa chcel priblížiť k virtuozite svetových operných majstrov.

Študovať spev som však začal až po priemyslovke, keď sa mi po puberte naplno vyvinuli hlasivky, a po talentových skúškach som nastúpil do druhého ročníka konzervatória v Bratislave k profesorke Ide Černeckej, rovnako ako moji bratia Peter a Pavol.

> Ako sa začala vaša kariérna cesta operného speváka?

Mal som jednoducho šťastie. Asi v treťom ročníku som spieval na jednom vystúpení a všimla si ma tam Milada Synková, hlavná korepetítorka zo Slovenského národného divadla. Vyžiadala si so mnou stretnutie, keďže pripravovala novú inscenáciu opery Nápoj lásky, z ktorej som jej zaspieval áriu. Veľmi sa jej to páčilo a tak som sa vlastne úplnou náhodou ešte ako študent v roku 1983 dostal do Národného divadla, kde som debutoval dokonca v hlavnej úlohe. SND mi potom ponúklo stálu spoluprácu, ktorá trvala v podstate až do začiatku pandémie. Popri tom som ešte koncertoval, či už so Slovenskou filharmóniou, alebo Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, a občasne som hosťoval aj v Štátnej opere v Banskej Bystrici, s košickou filharmóniou a podobne. V štúdiu som pokračoval na Vysokej škole múzických umení a počas toho som absolvoval aj študijnú stáž v slávnej La Scale v Miláne, čo bola pre mňa obrovská skúsenosť, keďže som sa zdokonalil v talianskej interpretácii opery. Po skončení štúdia sa mi možno aj kvôli tomu otvorili dvere do zahraničia a neskôr do veľkých svetových operných divadiel.

> Takýchto definujúcich momentov bude vo vašej kariére určite viac.

Opäť musím konštatovať, že som mal jednoducho šťastie a, ako sa hovorí, bol som v správnom čase na správnom mieste. V čase môjho nástupu do SND mal môj brat Peter naštudovať koprodukčný operný film za účasti nemeckej a talianskej produkcie. Celý proces sa však naťahoval a Peter už medzičasom prijal inú ponuku v Londýne. Keď sa o tom dozvedel producent filmu, prišiel do divadla za pani Synkovou práve v čase, keď som tam s ňou študoval jednu operu, a veľmi sa hneval, že Peter Dvorský už nie je voľný. Pani Synková mu na to povedala – chceš Dvorského? Toto je jeho mladší brat. Bol trochu na pochybách, ale vyžiadal si, nech mu zaspievam. Keď som dospieval, doslova vyskočil zo stoličky a objal ma. Takouto čírou náhodou som sa dostal do zahraničných kín a talianskej televízie.

Bol to obrovský úspech, spravil som si meno a prišli ďalšie ponuky na hosťovanie v zahraničí, ešte ako študent som spieval napríklad v slávnom Teatro La Fenice v Benátkach a aj po skončení štúdia som pokračoval v zahraničných angažmánoch, hosťoval som v operách v Mníchove, Berlíne, Paríži či Londýne.

> Máte za sebou naozaj úctyhodnú kariéru a množstvo rolí. Máte nejakú obľúbenú? Považujete niektorú dokonca za svoju životnú?

Najradšej som spieval rolu Rudolfa v opere Bohéma od Giacoma Pucciniho. Ňou som sa obecenstvu predstavil vo veľmi veľa inscenáciách aj vo svete. Táto rola mi bola veľmi blízka a patrí k mojim najobľúbenejším. Páči sa mi nielen samotný spevácky part – má množstvo nádherných plastických a farebných častí –, ale milujem aj celkovú atmosféru tohto diela. Nesie v sebe celé spektrum emócií a jej hudobná linka je krásne podmanivá. Pucciniho vnímam ako veľmi emotívneho a silného autora, mám rád aj jeho ďalšie opery ako Tosca, ktorá je snáď moja druhá najobľúbenejšia.

Rád však mám aj Janáčka, veľakrát som vystupoval v jeho opere Jenůfa, ktorou som sa predstavil publiku aj v zámorí. Okrem toho som, samozrejme, vystupoval aj v dielach iných skladateľov, spomeniem napríklad Verdiho, ktorý bol tiež hojne zastúpený v mojom repertoári.

> Máte ešte nejakú vysnívanú opernú rolu?

Čas je neúprosný a nikto nemladne, ja rozhodne nie som výnimka. Navyše máme za sebou dva roky pandémie, keď sa nevystupovalo, a človek veľmi rýchlo vypadne z formy. Prirovnal by som to k profesionálnym športovcom – ani vrcholoví atléti nezabehnú svoj najlepší čas, keď im znemožníte trénovať.

Stále mám však roly, ktoré by som si ešte chcel zaspievať. Ide o postavu Kalafa v Pucciniho opere Turandot, ktorú som ešte nespieval a viem si predstaviť, že by to bolo krásne. Neviem však, či sa mi to ešte niekedy podarí – ale snívať treba.

> Veríme, že túto rolu si ešte zaspievate. Vaše povolanie ste prirovnali k profesionálnym športovcom. Ako vyzerá bežný deň operných spevákov? Máte nejaké rituály pred vystúpením?

Trochu nadnesene by som povedal, že sme v celibáte spevu. My operní speváci vstávame a líhame si s tým, že sa podvedome kontrolujeme a úzkostlivo dbáme o to, aby bol náš hlas v poriadku a niekde sme neochoreli.

Nejde však len o hrdlo – v poriadku musí byť celé telo, pretože na odspievanie niekoľkohodinovej opery potrebujete pomerne značnú kondíciu.

Denný program operného speváka závisí od toho, v akom štádiu sú prípravy na predstavenie.

Cez skúšanie som sa ráno rozospieval, dopoludnia bývali skúšky v divadle. Poobede sme mali pauzy, skúšky pokračovali od piatej až do večera, hocikedy až do deviatej hodiny, a to šesť dní v týždni, teda aj v soboty. Nasledovali skúšky s orchestrom a potom už samotné predstavenia po večeroch. Medzi jednotlivými predstaveniami však bývalo pár dní voľno.

A rituály pred vystúpením? Priznám sa, že nemám žiadne. Niekoľko hodín pred predstavením nezvyknem jesť, základom je dobre sa rozospievať, aby sa hlas rozjasnil.

> Podľa vášho opisu je život operného speváka pomerne náročný, navyše často cestujete do zahraničia. Operný spev však asi nie je len o odriekaní. Predpokladáme, že nemáte núdzu ani o humorné historky.

Samozrejme, humorných situácií sa za tie roky, ktoré sa venujem spevu, nazbieralo naozaj dosť. Spomínam si hneď na jednu z prvých – ešte počas štúdia sme robili školské predstavenie a ja som mal oblečený dobový kostým francúzskeho vojaka. Mal však už niečo za sebou a v jednom momente sa mi na javisku počas predstavenia úplne rozpárali nohavice. Všetci sa smiali, ženy výskali a doteraz na to s úsmevom spomínam. Predstavenie som však musel odohrať, jednoducho, muselo sa improvizovať.

> Podobné vtipné momenty určite stmeľujú kolektív na javisku. Vznikajú medzi opernými spevákmi priateľstvá aj v súkromí? Kto sú vaši obľúbení kolegovia?

Rozhodne áno, kamarátov som aj spomedzi zahraničných spevákov za tie roky nazbieral dosť. Spomeniem napríklad fantastického gruzínskeho basistu Paatu Burchuladzeho, talianskeho speváka Lea Nucciho, jedného z najlepších žijúcich barytonistov súčasnosti, alebo Barbaru Frittoli, skvelú taliansku sopranistku. Niekoľkokrát som spieval aj s Plácidom Domingom, ktorý sa dokonca prišiel pozrieť na moje predstavenie, je to citlivý a pokorný človek, ktorému ani jeho obrovská sláva nestúpla do hlavy. Takto by som mohol pokračovať ďalšími menami, v opere som našiel množstvo priateľov, na ktorých si zakaždým rád spomeniem a stretnem sa s nimi.

> Ako relaxujú operní speváci vo svojom voľnom čase?

V podstate tak ako bežní ľudia, len si musia dávať väčší pozor na zdravie. Ja sa napríklad vyhýbam extrémnym športom a celkovo si dávam záležať na dobrej kondícii. Mám veľmi rád prírodu, rád sa bicyklujem a vyslovene si užívam prácu v záhrade. Občas som chodieval aj poľovať, aj keď nie vždy som strieľal – jednoducho som sa prechádzal s puškou na pleci. Teraz už mám aj vnúčatá, moja dcéra býva blízko nás, takže stretávame sa naozaj často. Čas strávený s rodinou vnímam ako najlepší relax a užívam si ho o to viac, pretože v minulosti som často chodieval na zahraničné cesty.

> Prezraďte nám svoje plány do budúcna. Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť v blízkom čase?

Keď som bol ešte aktívny spevák, mal som agenta vo Viedni, ktorý mi rozplánoval kalendár na päť rokov dopredu, keďže som mal podpísané zmluvy v zahraničí. Covid s tým však zamiešal a ani ja sa už nechcem angažovať vo veľkých produkciách v zahraničí, kde by som musel stráviť mesiac-dva. Verím však, že ostanem v SND spievať tituly, ktoré som už spieval, a možno si tam ešte naštudujem aj nejaký nový titul.

Okrem toho už mám rozplánovaných niekoľko koncertov na Slovensku aj v zahraničí, napríklad v Národnom divadle v Prahe. Pôjde však už o projekty kratšieho trvania, chcem byť čo najviac s rodinou. Verím, že sa to všetko podarí, držte mi palce.