Od začiatku poslednej fázy gréckej krízy v roku 2010 sme predpokladali, že pod stresom budú postupne ďalšie krajiny eurozóny a že to povedie paradoxne k väčšej integrácii menovej únie, a nie k jej rozpadu. Vývoj nám zatiaľ dáva za pravdu a posledné udalosti priamo zvyšujú pravdepodobnosť, že euro pretrvá. Nejde len o vyhlásenia verejných predstaviteľov, ale predovšetkým o konkrétne inštitucionálne zmeny – požehnanie ESM od nemeckého ústavného súdu, postupný prerod ECB na veriteľa poslednej inštancie (t. j. dodávateľa neobmedzenej likvidity), koncentrácia bankového dohľadu do ECB (mimochodom – ECB má a bude mať významné slovo, lebo nemá politické obmedzenia ako národné vlády, má vyššiu kapacitu a efektívnejšie rozhodovanie).

Samozrejme, napriek tomu nemožno rozpad eurozóny vylúčiť, dokonca miera pravdepodobnosti takéhoto riešenia nie je zanedbateľná. Môžeme sa však na to pripraviť. Môžeme včas nakúpiť aktíva, ktorých cena v novej domácej mene (pre slovenského investora v „nových slovenských korunách“) sa po rozpade eurozóny zvýši, a, naopak, predať aktíva, ktorých cena sa zníži. Nazvime to prístup ex ante. A druhý spôsob je prístup ex post – investovať do aktív až v čase rozpadu eurozóny alebo po jej rozpade a venovať sa tým aktívam, ktoré podľa nás príliš klesli alebo, naopak, príliš narástli.

Len pripomeňme, že ten, kto má zdroj príjmu na Slovensku a len z podnikania na Slovensku (aj ako zamestnanec), ďalej spotrebu má tiež na Slovensku a nemá významné úspory alebo dlhy, sa nemusí zaoberať rozpadom eurozóny vôbec. A druhá poznámka – prípadný rozpad eurozóny by bol pomerne lineárny proces, a preto nemožno rozložiť investície tak, aby dostatočne zarábali aj v prípade rozpadu eurozóny a aj keď sa eurozóna nerozpadne. Preto je potrebné investície do „rozpaduodolných“ aktív považovať za akýsi druh poistenia, kde v prípade, že „poistná udalosť“ nenastane, stratíme, a to buď priamo, alebo prostredníctvom stratených príležitostí. Miera diverzifikácie investícií má zodpovedať pravdepodobnosti scenára pretrvania a rozpadu eurozóny.

Pre pesimistov (ide len o pracovné pomenovanie osôb, ktoré očakávajú rozpad eurozóny) vidíme tri základné okruhy investícií. Prvý sa týka „čohokoľvek v inej mene“. Z tzv. bezpečných mien sa nám ako najvhodnejší javí americký dolár. Je priamou konkurenciou eura ako rezervnej meny, USA má porovnateľnú silu ekonomiky, FED má dostatočnú silu intervenovať a USA má ako konkurencieschopná a v podstate uzavretá ekonomika vysokú schopnosť absorbovať externé šoky. Pokiaľ ide o investície do dolára, samozrejme, nemusí ísť len o samotnú konverziu, ale hlavne o aktívum prinášajúce konkrétny výnos (napríklad štátny dlhopis). Iné meny neodporúčame, napríklad Švajčiarsko je príliš otvorené a primalé na absorpciu „finančného cunami“ (rozpad eurozóny by bol nepochybne udalosťou desaťročia), podobne aj švédska či dánska koruna. Navyše veľký podiel na zahraničnom obchode týchto krajín majú členské krajiny eurozóny, ktoré sú otvorené a ktorých meny by revalvovali, čím by oslabili ich rast. Tzv. komoditné meny – nórska koruna, austrálsky či kanadský dolár - by trpeli okamžitým poklesom cien nerastných surovín. Fundamentálne zaujímavým riešením by bola česká koruna a poľský zlotý, ale zrejme by boli „v deň D“ Londýnom zaradení medzi rizikové regióny. Celkovo teda odporúčame len americký dolár.

Druhé riešenie je nakúpiť fyzické aktíva. Nehnuteľnosti nesú so sebou riziko cenovej volatility a v porovnaní s obyčajným držaním hotovosti sú tak v krátkodobom období v nevýhode. Pôda nesie riziko vyvlastnenia a pri veľkom rozsahu aj obmedzenej kontroly. Najvhodnejšie v tejto kategórii sa nám zdajú medzinárodne obchodovateľné stáročiami overené hnuteľné aktíva, a teda drahé kovy a najmä zlato (zlato sa v priemysle používa menej ako iné drahé kovy a jeho cena by bola padajúcim priemyslom ovplyvnená menej). Treba však počítať, že pravdepodobná následná deflácia by stláčala ceny drahých kovov nižšie. Do úvahy prichádzajú aj potraviny, ale tie sú pomerne volatilné a nepredvídateľné (počasie, klíma). Energie (ropa, plyn) a priemyselné kovy by prudkým poklesom cien utrpeli. Celkovo teda odporúčame len zlato.

Tretím vhodným investičným cieľom by mohli byť investície v eurách do „víťazných nástupníckych aktív v eurozóne po jej rozpade“. Mohlo by to byť „čokoľvek“ v tých krajinách eurozóny, ktoré investori považujú za bezpečné. Vymedzenie, ktorá krajina je bezpečná, je individuálne, ale mohli by sme použiť napríklad aktuálny názor dlhopisových investorov. Keď je 10-ročný výnos pod 2 %, investori pravdepodobne považujú túto krajinu za bezpečnú, lebo očakávajú výnos pod infláciu, tzv. záporný reálny výnos (z dlhodobého hľadiska sa možno oprieť len o explicitný inflačný cieľ ECB vo výške 2 %). Takýmito krajinami v eurozóne sú teraz len Nemecko, Holandsko a Fínsko. Holandsko má vysoký podiel exportu do ostatných krajín eurozóny, čo by ho mohlo oslabiť. Fínsko je príliš malá ekonomika na utiahnutie globálneho šoku. Nemecko je z týchto krajín najväčšie, malo by aj najsilnejšiu pozíciu pri rokovaní o podmienkach rozpadu eurozóny tak, aby to bolo preň výhodné. Zároveň je jeho export konkurencieschopný nielen cenou, ale aj kvalitou, čo obmedzuje následky revalvácie novej nemeckej marky. Je i vysoko geograficky diverzifikovaný. Celkovo teda odporúčame Nemecko.

Pri riešení ex ante teda odporúčame dolár, zlato a Nemecko.

Ak však nezachytíme bod zlomu rozpadu eurozóny, netreba zúfať. Potom (ex post) treba nakúpiť tie aktíva, ktoré prudko klesli, ale majú potenciál relatívne rýchleho návratu ceny a, naopak, zbaviť sa tých aktív, ktoré už máme a ich cena počas turbulencií vystrelila príliš vysoko.

Vhodné je napríklad nakúpiť akcie a zveriť sa tak do rúk manažmentom podnikov. Tie sú väčšinou flexibilnejšie, šikovnejšie a efektívnejšie než vlády (čo by v prípade vlád, ktoré by doviedli eurozónu k rozpadu, platilo určite). Tu odporúčame nakúpiť akcie veľkých silných globálne operujúcich podnikov, dostatočne produktovo a geograficky diverzifikovaných, ktoré vedia umne využiť nielen ostrovčeky rastu po celom svete, ale aj novovzniknuté kurzové pohyby.  Najlepšie z toho vychádzajú tie podniky, ktoré už prežili niekoľko globálnych  hospodárskych recesií a vyšli z nich víťazne. Do úvahy prichádzajú aj akcie v relatívne uzavretých regiónoch s modernizačným potenciálom, napríklad indické či indonézske akciové indexy.

Ďalej, určite by sa do obrovského stresu dostali celkové aktíva v krajinách, ktoré trh považuje za nerovnovážne – napríklad talianske či španielske. Už len samotná nová talianska líra by pravdepodobne devalvovala viac, ako by si zaslúžila. Panika by bola pravdepodobne väčšia než fundament, a to by sa dalo využiť. Veď rozpadom eurozóny by život v jej (bývalých členských) krajinách neskončil tak, ako neskončil život v bývalých socialistických krajinách po rozpade RVHP (...).

A preto stačí byť len včas pripravený a precízne rozlíšiť, či a potom aj kedy a ako to vypukne.